rok 1973 znamenal vo svete hudby mnohé, vo svete a takisto aj doma. Dežo Ursiny (4. októbra 1947 – 2. mája 1995) bol už v tomto roku na domácej scéne etablovaný hudobník, rešpektovaný autor a od samého začiatku vnímaný ako nekompromisný mladý muž s vyhraneným názorom na svet, svoje okolie a najmä na hudbu. Ten uplatňoval absolútne, presne a veľmi prísne. Výsledkom toho sa stal aj jeho prvý sólový album Provisorium.

stredobod slávy

Spätne si už len ťažko vieme Deža Ursinyho predstaviť v žiare reflektorov stojac pred rozvášneným a mladým publikom. Nebolo by to kvôli tomu, že publikum zostarlo, ale najmä preto, že s hudobným vývojom hlavného protagonistu šli ovácie bokom a na rad prišla „seriózna muzika“, ako ju sám kedysi v začiatkoch definoval. V prvej polovici 60. rokov, ostatne ako väčšina vtedajšej povojnovej generácie, zažil hudobný boom spôsobený liverpoolskou štvoricou The Beatles. Nie náhodou v podobne vyzerajúcej zostave bratislavskej skupiny The Beatmen zažil mladý Dežo Ursiny so svojimi spoluhráčmi dovtedy nevídanú vlnu federálnej slávy. 

Čierne obleky a nádych Beatlesoviek v roku 1966 vystriedali „střízlivé šedé světry“, ako ich v jednej dobovej recenzii priblížili čitateľom, a v ktorých trojica pod Ursinyho vedením vystúpila na I. Československom beatovom festivale v Prahe. Víťazmi boli práve The Soulmen, kde dvadsaťročný Dežo Ursiny začína uplatňovať svoje nové hudobné videnie a cítenie. Z naivných, nespútane mladistvých skladieb sa tvorba po boku basgitaristu Fedora Freša a bubeníka Vlada Mallého stáva premyslenejšou a najmä v nej cítiť už vtedy veľmi vyzretý Ursinyho rukopis. Jeho prvé tvorivé roky dokumentujú len dva single z éry The Beatmen a jedna malá EP platňa The Soulmen. Všetky sú však plné fantastických skladieb ako Let’s Make a Summer, I Wish I Were či Baby Do Not Cry, ktoré ešte aj dnes obstoja voči vtedajšej svetovej tvorbe.

nová etapa

Po necelom roku fungovania skupiny The Soulmen sa Dežo Ursiny na istý čas rozhodol kapelu postaviť znova. Zoskupenie pod vynoveným názvom The New Soulmen nefungovalo o moc dlhšie a nepodniklo ani jediný koncert, no napriek tomu sa stalo významným bodom v Ursinyho kariére. Dnes už málokto vie, že v tejto zostave popri basgitaristovi Fedorovi Letňanovi a bubeníkovi Petrovi Mrázovi pôsobil aj hráč na klávesové nástroje a spevák Janko Lehotský. Ten na svoju hviezdnu chvíľu skladateľa populárnych evergreenov ešte len čakal, no svojou účasťou pri hudobne náročnom a nekompromisnom Ursinym dokázal svoje znamenité kvality. „S Dežom sme mali k sebe dosť blízko, navštevovali sme sa, hrali sme si na klavíri. On obdivoval môj vysoký falzet – to som bol oveľa mladší. Vtedy mal strašne rád Cream, ja zasa rythm and blues a Raya Charlesa, inklinoval som k černošskému prejavu, takže sme sa dobre dopĺňali.“, spomína na toto obdobie Janko Lehotský.

Tvorba skupiny The New Soulmen sa pomaly približovala k tomu, čo Dežo Ursiny na svojom prvom sólovom albume dotiahol do zdarného konca. Vo svete pomaly vznikali prvé prog rockové kapely ako Pink Floyd, King Crimson, Genesis, Yes a niektoré z nich už mali na svete aj svoje debutové albumy. Napriek všetkým okolnostiam Dežo Ursiny v hudobnom smere vôbec nezaostával, aj keď boom prog roku pravdepodobne nijako zvlášť nezachytil. Z tohto obdobia sa zachovali len dve rozhlasové nahrávky, jednou z nich je skladba It’s Time, v ktorej kombinuje vplyv pomaly doznievajúcich šesťdesiatych rokov s nádychom čohosi, čo ešte čakalo na svoju chvíľu. Skladba je prepracovaná a starostlivo nacvičená, čo dokazuje aj Janko Lehotský: „Dežo bol vôbec veľký veliteľ, vedel, čo chce. Na skúškach bol veľmi tvrdý, málokedy sa usmieval. Vedel aj trošku pochváliť, ale vždy bol veľmi prísny. Písal veľmi ťažké kompozície, po harmonickej, ale hlavne po vokálnej stránke – s nezvyklými intervalmi. Tie vokály boli skutočne dobré, perfektne postavené, dobre zneli a hlavne boli veľmi náročné. Museli sme byť vo veľmi dobrej forme, aby sme ich zaspievali.“

osudové stretnutie

21. augusta 1968 vtrhli do Československa tanky „spriatelených“ armád a ich pásy prešli po ľudských, rodinných, spoločenských a napokon aj muzikantských osudoch. Mnoho z nich emigrovalo za hranice a vzdialenosť roztrhala všetky väzby. The New Soulmen sa rozpadli takisto a Dežo Ursiny začal hľadať a budovať nový hudobný projekt znova. Nijaký iný prívlastok nemožno prisúdiť stretnutiu s Jarom Filipom, ako osudové. Ich hudobná spolupráca pokračovala po zbytok života, až do predčasného úmrtia Deža Ursinyho v roku 1995. Jaro Filip bol verným služobníkom čiernobielych kláves, výnimočný hudobník a katalyzátor hudobných nápadov svojho najbližšieho hudobného kolegu, s ktorým to ale nikdy nebolo jednoduché: „Spočiatku bol Dežo na skúškach egocentrický typ, to všetko riadil on a tvrdo vyžadoval isté veci. Zo začiatku bol doslovne v úlohe učiteľa: toto hraj takto a podobne. To sa však nedá dlho vydržať na jednej ani druhej strane. Všetko je však otázka spriazneností duší. Nakoniec si však na môj beglajt (hudobníckym žargónom sprievod, pozn. aut.) tak zvykol, že si ťažko zvykal na iný.“, spomínal na začiatky spolupráce Jaro Filip.

Práve v tomto období, na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov začali klíčiť prvé zárodky hudobných kompozícií prvého albumu. Vznikali dlho a postupne, pri klavíri a neskôr na spoločných skúškach. Okolo hlavnej dvojice sa zišli ďalší členovia skupiny. Zostava bola premenlivá, Dežo Ursiny sa v tomto čase vyznačoval neustálymi zmenami vo svojej kapele, no na istý čas v nej zakotvili basgitarista Marcel Daniš a bubeník Vlado Mallý. V tejto štvorici sa odohralo aj niekoľko koncertov, jeden z nich je dokonca zachytený na amatérskej nahrávke a nájdete ho na albume Pevniny a Vrchy II. (Rarity). Dežo Ursiny a jeho Provisorium právom pútali vtedajšiu pozornosť a v relatívne malom federálnom svete Československa bol každý koncert či nahrávka pod starostlivým drobnohľadom poslucháčov a fanúšikov. 

v štúdiu

Po pomerne dlhom čase komponovania, skúšania a živej prezentácie nastal čas pre nahrávanie. „Mali sme to síce dobre nacvičené, až to trpelo prílišnou nacvičenosťou, bolo tam cítiť topornosť.“, spomínal Jaro Filip a tak možno povedať, že nahrávanie prišlo v najlepšom čase. To sa odohralo na tú dobu príznačnom mieste – v štúdiu Supraphonu v Prahe - Dejviciach. Svojimi výnimočnými schopnosťami ho posvätil mladý producent Hynek Žalčík. Práve jeho meno spája niekoľko fenomenálnych nahrávok, ktoré pod jeho taktovkou a rovnakom štúdiu v priebehu jedného roka vznikli: Šľahačková princezná Pavla Hammela a Prúdov a Kuře v Hodinkách skupiny Flamengo. Vo vtedy čoraz viac nastupujúcej atmosfére normalizácie sa tieto albumy stali, popri iných, žiarivými klenotmi domáceho rocku. Túto „Žalčíkovskú“  trojicu napokon doplnilo aj Provisorium. 

Nahrávanie prebiehalo počas dvoch týždňov júna 1972. V štúdiu sa stretli Dežo Ursiny s Jarom Filipom a štúdiovou skupinou, ktorou sa stali členovia spomínaného Flamenga. Hynek Žalčík tak spojil tých najlepších hudobníkov z oboch strán rieky Moravy. „Guma Kulhánek a Erno Šedivý boli bigbítoví blázni,“, spomínal Jaro Filip. A hoci skupina pred nahrávaním tri dni skúšala, pretože forma bola veľmi zložitá, neskôr vsádzala na kolektívnu empatiu a spriaznenosť. „Dežo zistil, že feeling a „odvaz“ sa nedá docieliť naskúšaním. To som Dežovi hovoril x-krát, niekedy bol aj naštvaný, ale úprimne si myslím, že zohratosť kapely nie je v skúšaní.“, spomínal Jaro Filip. Ku kapele sa pridali aj ďalší členovia Flamenga: hráč na dychové nástroje Jan Kubík a s vokálmi pomohol aj Vladimír Mišík. „...Snad poprvé odložili přední rockoví hudebníci pověstnou rivalitu a „pujčili“ si navzájem svuj kumšt. (...) Deska vznikala v přátelské, neuspěchané a nezištné atmosféře a to se odráží i na její náladě.“, píše v sprievodnom texte k albumu producent Hynek Žalčík. 

Album tvoria štyri skladby. Každá z nich sa vyznačuje niečím iným, no spoločne tvoria jeden silný celok albumovej výpovede. Dnes sa môžeme už len čudovať a pýtať odkiaľ Dežo Ursiny čerpal inšpiráciu. Časovo najdlhšia z nich – a bezpochyby najviac prekomponovaná, dvadsaťdva minútová kompozícia Christmas Time je jedinečným úkazom, pretože podobne stavané skladby vo svetovej progresívnej hudbe takisto len vznikali alebo vychádzali v podobnom čase ako náš spomínaný album. Dežo Ursiny bol ešte v tomto čase štedrým. Oproti svojmu budúcemu prístupu k hre na gitaru tu predviedol fantasticky bohaté sólo, ktorým dokázal svoj mimoriadny talent aj v tomto smere. Druhú polovicu albumu tvoria tri skladby. Trochu zasnená a fantasticky vystavaná pieseň Looking for the Place to Spend Next Summer. Ďalšou je I Have Found, ktorá síce pochádzala ešte z čias The Soulmen, no s obohatenými aranžmánmi sa z nej stala celkom iná skladba a fantastickým bubeníckym sólom Jaroslava „Erna“ Šedivého uzatvára celý album. Klenotom uprostred je azda jedna z najkrajších Ursinyho skladieb, klavírno-vokálna Apple Tree in Winter. 

bigbít po anglicky

Z dnešného pohľadu je priam zarážajúce, že Provisorium vo vtedajšej atmosfére uzrelo svetlo sveta. Normalizácia nadobúdala svoje obludné rozmery a zasahovala všetky oblasti umenia. Vôbec prvým predpokladom pre zákaz bola samotná hudba, no texty, ako napovedajú aj názvy skladieb boli anglické. Dežo Ursiny od samého začiatku svojho pôsobenia uznával iba anglický jazyk textov skladieb. Túto, v tom čase priam sizyfovskú prácu Ursiny neopustil ani na albume. „Od čias Soulmenu Dežo nechal textovanie na mňa. Mne sa tiež veľmi nechcelo písať texty. To je strašná robota: myslieť po anglicky s obmedzenou slovnou zásobou... Druhá vec je, že som sa po anglicky dosť učil, v antikvariátoch som si zháňal anglické knižky, hlavne poéziu.“, spomínal po rokoch autor textov Juraj Lihosit. „Veľmi ťažko sa mi písal Christmas Time. Vtedy som sa Dežovi vyhýbal, aby som mu ho nemusel odovzdať. Občas mi prehrával niektoré pasáže skladieb, či som to myslel, čo sa týka atmosféry tak, a podobne.“  Napokon však Dežo Ursiny angličtinu opustil a zložitú hudobnú formu doplnili nemenej členité texty básnika Ivana Štrpku alebo prístupnejšie textárske výpovede Jána Štrassera. 

päťdesiat rokov na svetle sveta

Po vydaní albumu sa Dežo Ursiny na pár rokov odmlčal. Prišli na rad zákazy, jeho ďalšie pôsobenie určovalo aj nachádzanie nového textára a začal pôsobiť ako dramaturg krátkeho filmu v štúdiách na Kolibe. Albumom Provisorium však začal písať jedinečnú sériu jedenástich albumov, ktoré sa na nič nepodobajú, sú jedinečné a originálne. Dodnes sa na nich odkazuje a nadväzuje. Sú značkou výnimočnej kvality, hudobníckeho a textárskeho kumštu.

Album Provisorium tiež pomyselne oživil príbeh Deža Ursinyho v roku 2017, kedy vyšiel ako prvý v reedičnom vinylovom vydaní, pretože pôvodné vydania sa stali beznádejne nedostupným a váženým artiklom. Dnes, po šiestich rokoch je tomu celkom inak a fanatici spolu s novými fanúšikmi tak môžu Deža Ursinyho počúvať opäť aj z vinylu.

Všetky autentické výpovede boli čerpané so súhlasom autora z knihy Dežo Ursiny Pevniny a Vrchy (Marian Jaslovský, Slovart, 2011), za čo mu srdečne ďakujem.

Autor je hudobný blogger, jeho blog nájdete na adrese https://blog.sme.sk/ivancak.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.