o vierohodné zobrazenie normalizácie sa od 90. rokov pokúšalo už mnoho filmov a seriálov. Miniséria Volha, ktorú si Česká televize pripravila k 70. výročiu prvého televízneho vysielania, podáva obdobie sovietskej okupácie v niečom odlišne. Nedáva si servítku pred ústa a divákovi ponúka obraz spoločnosti otupenej represívnym režimom, v ktorej sa každý občan mení na šmelinára, podvodníka alebo udavača, len aby si zachoval svoj materiálny komfort. Tento morálny úpadok nie je podaný ako dráma, ale ako – miestami až bolestivo vtipná – retro komédia. Napriek uvoľnenému tónu z nej však často mrazí.
bezcharakterný podvodníček
Seriál je natočený podľa rovnomenného románu, ktorý napísal Karel Hynie, dlhoročný pracovník Československej televízie. Začína sa v roku 1971 a končí spoločne s koncom komunistického režimu po Nežnej revolúcii. Celým normalizačným obdobím nás sprevádza Standa Pekárek (Kryštof Hádek), utáraný vodič televízie, ktorého jedinou životnou ambíciou je šoférovať Volgu a voziť v nej „Goťáka“ či iné hviezdy socialistického kultúrneho neba.
Standa je človek jednoduchší, nepremýšľa nad politikou a hrdí sa tým, že za život prečítal len jednu knihu. Keď je prichytený pri odpredaji štátneho benzínu, vyvinie naňho ŠtB nátlak, aby s ňou podpísal spoluprácu a donášal na celebrity, ktoré vozí. „Nátlak“ je možno trocha prisilné slovo, k udávaniu svojich kolegov z televízie ho ani nemusia dlho lámať. Bez odporovania im všetko podpíše a sám si vyberie svoje krycie meno – „Volha“.
Standa vníma spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou ako výhodný obchod, morálnu rovinu veci nerieši: on dá eštebákom to, čo chcú, a oni mu zase pomôžu k tomu, čo chce on. Postupne tak prichádza k Volge, k novému bytu a napokon sa mu podarí spoznať aj Karla Gotta. Svoju úlohu v komunistickom režime nespochybňuje – neobjaví sa uňho žiadne zaváhanie. Svedomie ho nesvrbí ani v súkromnom živote, ktorý vedie podobným spôsobom ako ten občiansky. Zatiaľ čo ho doma čaká manželka Míša (Zuzana Kasová) s dieťaťom, on sa chodí zabávať so sekretárkami a kuchárkami. Keď jednu privedie do iného stavu, vyrieši to zaňho jeho matka (Klára Melíšková), ktorá dievča dotlačí k interrupcii. Standa nikdy nepocíti dôsledky svojich činov; v prípade spolupráce s ŠtB ani v súkromnom živote. Nedochádza preto uňho k akejkoľvek sebareflexii. Bez poučenia sa plaví režimom, nad ničím sa nezamýšľa a užíva si všetko, čo mu život prináša.
„Režisér Jan Pachl sa nás rozhodol previesť normalizáciou s humorom, a pritom zachytiť morálnu deformáciu obyvateľov Československa krčiacich sa pod topánkou sovietskych okupantov a komunistického režimu.“
Vďaka práci vodiča pre Československú televíziu sa pravidelne stretáva s jej zamestnancami: od šéfov oddelení až po producentov, hercov a kameramanov. Na jednotlivých osudoch pracovníkov televízie pozorujeme, ako sa ich osobne dotýkala atmosféra strachu a celoplošné represie, ktoré zasiahli spoločnosť po zmrazení pražskej jari sovietskymi vojskami. Zoznámime sa napríklad s producentom Pepom Horáčkom (Tomáš Jeřábek), ktorý sa snaží aj v neutešenej dobe vytvoriť kvalitný televízny program a napriek svojmu presvedčeniu spolupracuje s režimom, pretože má brata emigranta a dcéru, ktorá sa chce dostať na vysokú školu. Jediná postava, ktorá odmietla pretvárku a rozhodla sa na nič sa nehrať, je Vlasta (Aňa Geislerová), talentovaná režisérka, čo bola za svoj odpor proti režimu degradovaná do televíznej knižnice. Hoci si spomedzi všetkých len ona zachovala morálny kompas, seriál ju neadoruje. Aj ju – tak ako všetko ostatné – vníma divák očami Standu, ku ktorému sa vždy správala pohŕdavo, lebo tušila, že donáša. V tom sa, nanešťastie, nemýlila a je to práve on, kto ju Štátnej bezpečnosti za jej kritické výroky udá. To, že všetko sledujeme optikou Standu, predstavuje najväčšie plus aj mínus celého seriálu. Pôsobí to síce autenticky, ale v sympatickom podaní Kryštofa Hádeka môže divák veľmi ľahko zabudnúť na to, že Standa je stále antihrdina, negatívna postava. Vždy totiž pôsobí uvoľnene a priateľsky, či už zo seba trúsi sexistické vtipy, podvádza svoju ženu alebo udáva kolegov.
svet bez zásad
Na postave Standu je badať pokus zaznamenať niektoré povahopisné črty, ktoré sú v našich končinách také rozšírené. Je to človek, ktorý by sa nestratil v žiadnom režime. Ak napríklad „Goťák“ podporí antichartu, a tým aj komunistický režim, podporí ju aj Standa. Keď potom v roku 1989 podporí Karel Gott naopak Nežnú revolúciu, podporí ju znova aj on. Nemá totiž vlastné presvedčenie, ideály ani zásady, je to ukážkový konformista.
Režisér Jan Pachl sa nás rozhodol previesť normalizáciou s humorom, a pritom zachytiť morálnu deformáciu obyvateľov Československa krčiacich sa pod topánkou sovietskych okupantov a komunistického režimu. Na prvý pohľad je to svet, ktorý pozorujeme v nostalgických retro farbách, plný neviazaného sexu a užívania si života na maximum, pod týmto povrchom sa však skrýva svet vulgárneho materializmu, zbavený akýchkoľvek ideálov, svet nihilizmu a popierania reality. Je to svet, ktorý sa omnoho viac podobá Huxleyho dystópii ako tej Orwellovej.
Za to, že komunisti zobrali ľuďom slobodu, privierali oči nad ich mravnými pokleskami. Výsledkom toho bola ich orientácia na konzum a povrchný materializmus, ale aj tá údajná dekadencia, z ktorej režim po celý čas obviňoval práve „skazený Západ“. Ľudia si nemohli dôverovať, pracoviská sa hemžili spolupracovníkmi ŠtB a prospechármi, ktorí boli ochotní za malé výhody ničiť udaniami životy svojich kolegov aj priateľov. Volha to síce všetko zobrazuje odľahčeným tónom, no o to viac, paradoxne, sa jej darí zachytiť jednorozmerné, klaustrofobické životy ľudí v neslobodnej krajine. Pomáha nám pochopiť, ako našu spoločnosť normalizácia zdeformovala a v istom zmysle deformuje až do dnešných dní.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.