meno Petra Gabriela je síce všeobecne známe, no skutočnú podstatu jeho tvorby pozná už trochu menej ľudí. Svojou neochvejnou túžbou po dokonalosti a skutočnej hĺbke výpovede za dlhoročnú kariéru oslovil generácie poslucháčov na celom svete. Jeho tvorba a dielo je bohaté a mnohotvárne. Prvú a mimoriadne obsažnú kapitolu vytvoril so skupinou Genesis. V prvej etape existencie skupiny jej dal nezameniteľnú tvár svojim teatrálnym frontmanstvom a neobyčajným obsahom aj textami. Po boku hudobníkov ako Phil Collins, Mike Rutherford, Steve Hackett a Tony Banks nahral a naspieval jedny zo základných albumov a pilierov progresívneho rocku.
Byť novátorom automaticky vyžaduje neochvejnú odvahu. Tú prejavoval od samého začiatku svojím neprehliadnuteľným zjavom a prejavil ju aj v roku 1975, keď ako dvadsaťpäťročný skupinu opustil a vydal sa na sólovú dráhu. Tá o dva roky oslávi päťdesiat rokov svojho trvania a za ten čas vytvoril vyše 15 štúdiových albumov vrátane skvostnej filmovej hudby. Všetky diela sa vyznačujú značnou prepracovanosťou, sú celkom jedinečné a na nič sa nepodobajú. Svojím pôsobením tak výrazne zasiahol do celkového vývoja svetovej populárnej hudby a jeho stopa sa jednoducho nedá prehliadnuť. Popri tom kládol dôraz na technické pozadie, produkciu aj výsledný zvuk. Vždy reagoval na hudobný vývoj aj udával trendy. Získal nespočetné množstvo ocenení, predal milióny nosičov... Čo je však najdôležitejšie? S vyslovením jeho mena súčasne zaznieva to, čoho synonymom je: zárukou kvality, vkusu a krásy.
Skladba: San Jancito (live)
lekcia z dokonalosti
Peter Gabriel sa v posledných tridsiatich rokoch s vydávaním nového materiálu nijako neponáhľal. Nemožno mu to zazlievať. Jeho najaktívnejšie roky si získala siedma, ôsma a čiastočne aj deviata dekáda dvadsiateho storočia. Svoj zatiaľ posledný štúdiový album Up vydal v roku 2002. Odvtedy jeho katalóg obohacovali len príležitostné práce na jeho minulej tvorbe na nahrávke New Blood (2011) či album cover verzií v jedinečných aranžmánoch nazvaný Scratch My Back (2010). Svoje ostatné turné ukončil v roku 2014, keď si pripomínal výročie vydania prelomového albumu populárnej hudby a svoj komerčne najúspešnejší album So (1986).
Výrazný zlom aj moment prekvapenia pre nejedného fanúšika nastal v novembri minulého roka, kedy Peter Gabriel ohlásil turné nazvané i/o The Tour. Spoločne s touto správou od januára postupne vychádzajú jednotlivé skladby z hotového rovnomenného albumu, ktorý vyjde pravdepodobne v priebehu tohto roka. Prvou lastovičkou sa stala skladba Panopticom. Po mesiaci bola nasledovaná skladbou The Court, po ďalšom (a ďalšom) mesiaci prišli skladby Playing for Time, i/o a zatiaľ poslednou vydanou novinkou je Four Kind of Horses. Podávajú jasnú a hodnovernú správu o zvuku a materiáli albumu. Je to vyzreté, prepracované a neuponáhľané skladateľstvo človeka, ktorý svojím autorstvom vytvára nespochybniteľné umelecké hodnoty.
Skladba: Four Kind of Horses
spojenie
Musím priznať svoj osobitý vzťah k tvorbe Petra Gabriela. Určite sa nemôžem radiť k jeho najväčším fanúšikom ani znalcom. Na čosi také o ňom viem stále málo, no vo svojej fonotéke mám väčšinu jeho albumov a pravidelne ho počúvam. Jeho hudobnú prítomnosť považujem priam za intímnu. Vychádza to z jeho hlbokej výpovede, ktorá ma sprevádzala jedným z najťažších období pomyselného temna, ktoré sa odohrávalo na prelome rokov 2020 a 2021. Covid začal na jeseň opäť hrozivo zúriť, dni sa skracovali a vidina dlhej a chladnej zimy bola priam nočnou morou. Práve v tomto období som sa s Petrom Gabrielom zoznámil azda najviac. Počúval som ho, pozeral jeho koncertné záznamy a s jeho pomocou toto obdobie zvládol. Akosi príznačne a aj symbolicky sa vtedajšie udalosti môjho života stretli s tými, ktoré Peter Gabriel zakomponoval do svojej legendárnej skladby Solsbury Hill. Napísal ju po svojom neľahkom odchode z domovskej skupiny Genesis a stál pred neistou budúcnosťou. Sledoval som tento kompilačný živý záznam a sníval o tom, že aj ja si raz túto skladbu s Petrom Gabrielom naživo zaspievam.
Skladba: Solsbury Hill (live)
tanec, slzy a úsmev
Strih. Osemnásty máj dvetisíc dvadsaťtri. Štvrtok, pol siedmej večer. Tauron aréna Krakov. S vytlačenou vstupenkou v ruke prichádzam pred obrovský štadión vyše hodiny pred začiatkom koncertu. Neviem, čo ma čaká, pretože Peter Gabriel, ako to už býva, pripravil niečo výnimočné a nečakané. Práve také sú prekvapenia najlepšie. Koncert v Krakove je prvým na celom turné, ktoré bude pokračovať až do konca roka. Po prvý raz som tak prichádzal na koncert, o ktorom repertoári a samotnej show neviem absolútne nič. Viete, hudobní fanatici môjho typu to už tak raz majú. Na koncerty obyčajne prichádzam s presnou vedomosťou napozeranou zo zverejnených videí. Zvyčajne tak presne viem kde, ako a kedy zaznie každá nota koncertu.
Hodinu tak sledujem technikov odetých v oranžových úboroch, ktorí kontrolovali a dolaďovali posledné detaily pred začiatkom. Ladenie gitár, kontrola káblov... Prišiel som si s chuťou užiť to krásne a slastné napätie, ktoré v obrovskej hale hustlo s pribúdajúcim publikom, ktoré pomaly a postupne zalievalo sedadlá rátajúce niekoľko tisícov, až sa hala naplnila úplne. Skúška z netrpezlivosti sa skončila v momente, keď sa hala krátko po ôsmej ponorila do tmy. Prišla chvíľa napätia. Ale stále sa aj tak nič nedeje. Na pódium prichádza len ďalší technik v oranžovej uniforme... Áno, iba technik. Pokým sa do mikrofónu neozve svojím jedinečným a známym hlasom lámanou poľštinou: „Dobry wieczór, Kraków!“. V tom momente sa stalo všetko celkom jasným. Je to on! Po prvý raz vidím Petra Gabriela naživo! A spolu so mnou ďalšie tisíce fanúšikov, ktorí čakali na tento jedinečný moment.
Samuel Ivančák
Koncert sa začal nenápadne. Akosi len tak, celkom mimochodom. Peter Gabriel uviedol publikum do deja, keď k spoločnému kmeňovému ohňu – symbolu chvíle, kedy sa začala pred tisíckami rokov rodiť prvá hudba – prizval svojich kolegov. Medzi prvými sa zjavil jeho dlhoročný spoluhráč a geniálny basgitarista Tony Levin. Spoločne tak odohrali prvú dvojicu skladieb Washing of the Water a Growing Up. Horlivé napätie, očakávanie aj radosť bolo cítiť na oboch stranách koncertnej haly. Na pódiu aj v publiku. Vytryskli hneď v prvom aplauze a ten neutíchal počas celých vyše dve a pol hodín trvania koncertu. Mám veľmi rád, keď pomedzi skladby hudobník niečo povie, čosi z ich príbehu priblíži a uvedie ich. Peter Gabriel nebol nikdy skúpy na slovo a výnimočne intenzívnym podaním publiku adresoval ich význam.
Drvivá väčšina repertoáru koncertu tvoria novinky. Vydané a publikované a aj tie, ktorých sa medzinárodné publikum v Krakove stalo prvými verejnými poslucháčmi. Peter Gabriel neostáva svojej povesti nič dlžný a všetko si musí, s „nadsázkou“ povedané, komplikovať – ako svojho bývalého kolegu vo svojej knihe opísal Phil Collins. Peter Gabriel sa totiž vyhol zaužívanému spôsobu koncertnej prezentácie, kde sa hrajú staré a overené skladby a novinky tvoria útlu minoritu. Po prvý raz tu zazneli skladby Olive Tree a This is Home. So zatajeným dychom som počúval celkom nové skladby. Po vyše hodine však nadišiel čas na niečo staršie. V sekunde som sa s celou halou postavil na nohy, rozospieval a uviedol do varu so skladbou Sledgehammer.
Tanec, slzy aj úsmev. To sú základné a prejavené emócie, ktoré Peter Gabriel určite nielen vo mne počas koncertu vyvolal. Po dvadsaťminútovej prestávke medzi časťami koncertu sa opäť na pódium vrátili hudobníci. Od konca úvodnej skladby Darkness som si tajne želal, aby konečne prišla na rad skladba Red Rain. Je to jedna zo skladieb môjho života, jedna z najlepších skladieb Petra Gabriela. Ten moju vnútornú túžbu zrejme na druhý raz započul a uviedol ju celkom stručne: „This is the old one, you´ll know it.“ Keď sa táto nespútaná hudobná energia začala ešte väčšmi z pódia valiť, skoro som svojim očiam a ušiam neveril. No prítomný okamih, jeho sila a jedinečnosť, ktorou je koncert oslavou, ma presvedčil. Peter Gabriel zo svojho znamenitého speváckeho prejavu rokmi nič nestratil, ba práve naopak. Hoci sa do výšok púšťa opatrnejšie, jeho hlas získal krásnu patinu, ktorá dodáva každej skladbe nezameniteľné čaro.
Skladba: Red Rain (live)
Koncerty Petra Gabriela sa odjakživa vyznačovali absolútnou premyslenosťou do posledného detailu. Nepochybne ho možno označiť za jedného zo zakladateľov toho, čo dodnes tak podmanivo „dostáva“ všetkých fanúšikov a divákov živých vystúpení rôzneho druhu. Hudba síce obstojí sama osebe, no keď sa k nej pridá rovnako prepracovaná vizuálna prezentácia, odrazu získava novú a celkom netušenú podobu. Na vizuálnej stránke koncertu s Petrom Gabrielom spolupracoval bohatý kolektív mladých autorov, ktorých autorstvo prispelo ku komplexnému umeleckému zážitku. V jednotlivých momentoch sa pódium zmenilo priam na jedinečnú galériu. Okrem toho je toto koncertné poňatie dôkazom, že strhujúce koncertné filmy nevznikajú v rukách šikovného režiséra v strižni. Vzniká to už priamo na pódiu.
V druhej časti koncertu odznel aj ikonický duet Don´t Give Up, ktorý pôvodne s Petrom Gabrielom naspievala Kate Bush. Jej speváckych partov sa famózne zhostila Ayanna Witter-Johnson. Svojej premiéry sa tiež dočkali skladby Road to Joy, What Lies Ahead, Live and Let Live alebo And Still, ktorú Peter Gabriel venoval svojej nebohej matke. Záver koncertu postupne patril skladbám Solsbury Hill, ktorou mi splnil ďalšie z tajných prianí.
Samuel Ivančák
In Your Eyes sa spontánne natiahla na vyše desať minút a jej prirodzené plynutie opäť postavilo na nohy celý štadión. Úplným záverom sa stal hold „ľuďom, ktorí aj dnes tvrdo stoja za svojimi právami“, ako uviedol skladbu Biko Peter Gabriel. Pieseň napísal na začiatku osemdesiatych rokov ako poctu Stevenovi Bikovi, ktorý bol bojovníkom za ľudské práva pôvodných obyvateľov Afriky. Mohutný spev publika aj po odznení skladby tak postupne odprevadil hudobníkov z pódia a koncert dosiahol svojho záveru. Jeden z najsilnejších momentov môjho života s hudbou sa uložil tak definitívne uložil do duše...
i/o
Skratka i/o v preklade znamená input/ output (v prekl. vstup/ výstup). Je to základná myšlienka, na ktorej sa zrodil celý koncept Petra Gabriela pre nový album. „i/o – goin´ out, goin´ in. I´m just the part of everything.“ spieva v titulnej skladbe. A je to práve o tomto – o tom, že sme prepojení so všetkým a so všetkými. Tvoríme jeden obrovský celok. Či už s tým súhlasíte alebo nie, som presvedčený, že Peter Gabriel vie, o čom hovorí. Svojím koncertom to totiž dosiahol absolútne. Milujem byť hudbe čo najbližšie – fyzicky aj mentálne. V tomto prípade to bolo telo na telo, duša na dušu. Skrátka, byť v spojení s Petrom Gabrielom je jednoducho úžasné.
je hudobný blogger. Viac jeho textov môžete nájsť tu.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.