tak dobre, na dve. Tímbilding. Veľmi sme sa vtedy nepoznali. Zobral si so sebou ku mne aj spacák a mal obuté trekové topánky. Bol nomád. Tak som ho spoznal.
zmysel, ktorý napĺňa scénu
Našou úlohou bolo nahrať hudbu do predstavenia GUnaGU Ginsberg v Bratislave. Niečo sme tam išli hrať naživo a nejakých 10 – 12 motívov sme mali nahrať v mojom vtedy bytovom štúdiu. Dal nás dokopy scenárista a režisér Vilo Klimáček a veľmi dobre urobil. Šlo to ako po masle a zabavili sme sa. Niečo som mal pripravené, on nemal pripravené nič, ale sypal nápady ako z rukáva a počas tej noci sme to nahrali. Bol to príjemný človek, s ktorým chceš pracovať.
V tej hre hral tak, že ma mrazilo a bol to krásny Klimáčkov text, pocta Osamelým bežcom. Neviem, či ho Vilo písal pre Dana, asi áno. Dano bol obrovský, zdalo sa mi, že som nebol nikdy taký dospelý ako on, a to bol o 18 rokov mladší.
piesne idúce do hĺbky
V tom istom roku – 2008 – nahral Dano album Leporelo. A rýchlo som sa stal fanúšikom jeho ako pesničkára. Toto som napísal v recenzii: Heriban má talentu, že by ho mohol rozdávať, ale ide do hĺbky, z piesní cítiť, že nie sú produktmi prvého nadšeného poryvu, ale výsledkom sústredeného procesu – od veľmi osobných textov a osobitej hudby až po premyslené aranžmány a veľmi dobrý zvuk, Heribanovi bol vo fázach aranžovania a nahrávania dôstojným partnerom basgitarista, gitarista a zvukár Filip Hittrich.
Tretím človekom je bubeník Jakub Hittrich. Heriban nás pozýva do svojho sveta bez okázalých gest, intelektuálnej nadradenosti, nudy. Je pesničkár, ale aj hudobník, a zaujíma ho nielen „čo“, ale aj „ako“, a predovšetkým „prečo“. Možno aj to bol dôvod, prečo si album vydal vo vlastnej réžii. Dnes by som dodal, že práve tým perfekcionizmom sa odlišoval od Jara Filipa, ku ktorému ho mnohí prirovnávali, z čoho nebol nadšený.
zrelosť
Album Leporelo ma zaujal, nasledujúci Na jeden dych (2012) už vyslovene rozpohyboval. Dano citeľne ožil. K slovu prichádza aj radosť v podobe funkového groovu, inštrumentálnej pestrosti, napríklad dychová sekcia v niekoľkých skladbách. Heriban má schopnosť zložiť hit, ale naznačuje to len žmurknutím oka. Napríklad v odpichovke Šepkárka príde refrén až na konci. A taký, že nám bzučí v hlave pekných pár dní. Alebo v ďalšej chytľavej veci Ďakujem za október je basové sólo. Basové sólo, chápete. Ďalšou polohou sú elegantne swingujúce veci, napríklad Gerda s prekvapivou pointou. Dano bol skvelý textár.
precítiť obavy
Potom sme spolu hrali v Remixe – to bol zostrih najúspešnejších scén z dovtedajšej histórie GUnaGU, veľmi príjemná revue a malo to obrovský ohlas. Užíval som si to, ale vždy som sa tešil aj na asi desať zákulisných minút. Zuzky Šebová a Porubjaková mali dlhý výstup, počas ktorého sme sa vzdialili. Kým sa diváci váľali od smiechu, my sme sa rozprávali.
„Ako bol mimoriadny herec, tak v osobnom živote nič nehral, nikdy.“
V jednom období (hralo sa to tri roky) veľmi vážne. Dano vtedy dochádzal z martinského divadla a nezažíval úplne idylické obdobie, čo sa týka osobného života. S napätím vybehol hore schodmi, aby prijal SMS-ky, lebo v tej pivnici nebol signál. A tešil sa alebo sa (to bolo častejšie) ponoril hlbšie do neistoty. Vtedy som spoznal, ako veľmi vie precítiť obavy, nádeje, úzkosti. A potom vyšiel na javisko a bol zasa veľký. A potom skončilo predstavenie a po klaňačkách sadol do auta a proti noci vyštartoval do Martina. Lebo mal ráno skúšku.
posledné dejstvo
Dano napokon našiel svoju lásku, rodinu, aj keď pokoj zatiaľ nie. Veľa pracoval. Pribudli seriály, televízne programy, angažmán v SND. Stal sa známym. Urobil dva skvelé albumy pre deti aj dospelých v rámci projektu Čosi úsmevné. Nepodceňoval detských poslucháčov a rodičia mu boli vďační. Pretože ich deti si pýtali inteligentnú hudbu, ktorá im všetkým pomáhala rásť. Takto sme ho počuli naživo aj na minuloročnej Pohode. Mal toho veľa a potom sa rozhodol vypnúť a venovať sa iba hudbe. Jeho posledný album O2H je skvelý.
V polovici januára, po tom, čo ho vydal, sme robili rozhovor. Boli sme natešení, že sa po rokoch vidíme, a bol, ako vždy, absolútne úprimný. Ako bol mimoriadny herec, tak v osobnom živote nič nehral, nikdy. Svoje obavy, aké som zažil v rámci našej zákulisnej pauzy, preniesol na rodinu, synov. Sú to moji vajkonosiči, hovoril hrdo.
Ako to skončilo, viete. Čokoľvek by som napísal o jeho predčasnom odchode, bol by to patetický bľabot. Držme v hlave radšej to, čo a čím žil a čo tu nechal, aj keď divadlo je taká mandala, ktorú rozfúka derniéra. Aj v tom je jeho krása.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.