hudba je silné médium. Dokáže spájať aj rozdeľovať, potešiť aj rozplakať, upokojiť či vyrušiť. Je to civilizačné niečo, čo dokáže mať obrovskú silu predovšetkým preto, že pôsobí okamžite na to najcitlivejšie – na vnútro človeka. To vnútro, ktorým reagujeme pocitovo a v ktorom sme všetci najzraniteľnejší. Prečo to spomínam? Často automaticky prijímame vnemy z okolia, z reality, v ktorej sa nachádzame a v ktorej žijeme, ale aj z rôznych médií navôkol. Nie sú to len rádiá či televízie, ale aj reklamné plochy, sociálne siete, kamaráti v krčme... A nie vždy si na základe našich zautomatizovaných reakcií na dané podnety všímame detaily, prípadne dôsledky. A hudba (alebo rôzne hudobné či umelecké koncepty) nám pri tom pomáhajú prebudiť sa. Nie bezhlavo veriť prvoplánovej spontánnosti. 

Pud a spontánnosť sú ako súrodenci, ktorí môžu mať mnoho spoločného, hoci sa v konečnom dôsledku (či výsledku) často líšia. To, čo sa deje v našom vnútri, v súzvuku všetkých kapacít, ktoré máme ako bytosti k dispozícii, nás v konečnom dôsledku naviguje aj pri kvalite výberu. Nielen výberu farieb zvukov, ale aj pri výbere samotnej emócie, po ktorej naše vnútro spontánne siahne. Emócie, ktorá nám je blízka.