vďaka udalosti sa v meste francúzskej riviéry každoročne zhromažďujú tisícky ľudí, ktorých spája ich vzťah k filmovému umeniu. Pricestuje pestrá paleta ľudí z rôznych sfér filmu z celého sveta, od najslávnejších profesionálov cez medzinárodne známe celebrity po amatérskych tvorcov, študentov a nadšencov.
Počas trvania festivalu sa po celom meste prechádzajú ľudia s akreditáciami na krku, od kaviarní po autobusy hromadnej dopravy je všetko naplnené festivalovou atmosférou, akoby sa nič iné momentálne okrem toho v meste nedialo. Premietania sa konajú v niekoľkých lokáciách, vrátane vonkajších multiplexov, vďaka ktorým milovníci filmu prenesú festivalovú atmosféru aj do predmestí Cannes. Audio zložku zážitku tvorí kombinácia rôznych jazykov, zmiešajú sa v rámci skupín návštevníkov, ktorí sa neustále zoznamujú a nadväzujú cenné profesionálne alebo osobné vzťahy. Festival sa počas skoro osemdesiatich rokoch fungovania stal dôležitým miestom pre uvedenie a kritické ocenenie filmov. Kľúčovú rolu hrá aj vo vytváraní sietí v oblasti produkcie.
Premietania sa konajú počas celého dňa, v kinosálach sa neustále vymieňa dav ľudí, väčšina sa ponáhľa z jedného filmu na druhý. V radoch pred rannými premietaniami stojí obvykle skupina odhodlaných divákov so silnou kávou v ruke. Po zábavách z predošlého večera sa na ich tvárach objavili kruhy pod očami, ale neodpustia si kvôli takej slabosti vynechať projekciu. Cez deň je sála hociktorého kina perfektným úkrytom pred májovou horúčavou, ako vejár slúži všetko vrátane festivalovej brožúry. Premiéry súťažných filmov sa konajú večer, keď sa celá ulica Croisette pred Festivalovým palácom stane pešou zónou, kde sa dav ľudí díva na vstup filmárov a najväčších hereckých hviezd do kina Grand Auditorium Louis Lumière. K vstupenkám na najlákavejšie premiéry sa obyčajný návštevník festivalu dostane buď zázračnou náhodou, alebo po dlhých hodinách čakania v rade na poslednú chvíľu. Druhá možnosť je pre tých najodhodlanejších divákov, ktorí stoja často s plagátmi v rukách pred kinosálou, ako sa snažia dostať na konkrétnu premiéru, veriac v to, že im niekto ponúkne lístok. Slávnych ľudí však môže vidieť hocikto z ulice z rebríkov, ktoré sú nastavené pred červeným kobercom, kde pred premiérami vystupujú z vozidiel filmové hviezdy. Tento rok boli uvedené na festivale najčerstvejšie snímky amerických režisérov Martina Scorseseho (Killers of the Flower Moon), Wesa Andersona (Asteroid City) a nové pokračovanie dobrodružnej série Indiana Jones a Nástroj osudu. Veľký ohlas mal taktiež prvýkrát uvedený kontroverzný seriál spoločnosti HBO Max od režiséra Sama Levinsona The Idol.
V hlavnej súťažnej sekcii sa každoročne udeľuje Zlatá palma, ktorú získala francúzska režisérka Justine Triet za kriminálnu drámu Anatomy of a Fall. Režisérka sa do niekoľkých novinových titulkov dostala nielen vďaka novému oceneniu, ale aj kvôli jej politicky ladenému ďakovnému príhovoru. Oproti zvyčajnému poďakovaniu rodine a hlavne finančnej podpore – v tomto prípade aj francúzskemu štátu – využila režisérka túto možnosť na kritiku reformy dôchodkového systému. Odhliadnuc od toho, ocenenie je v súlade s jednoliatym pozitívnym diváckym ohlasom, ktorý film na festivale mal.
Z celého festivalu bol pre mňa jedným z najväčších zážitkov masterclass s Howardom Shoreom. Sekcia Rendez-vous každoročne ponúka cestu k lepšiemu spoznaniu práce filmárov vďaka masterclassov vo forme rozhorovu. Tento rok sa nadšenci filmovej hudby zúčastnili v sále Buñuel Festivalového paláca stretnutia s uznávaným hudobným skladateľom Howardom Shoreom. Masterclass organizovala Spoločnosť autorov skladateľov a vydavateľov hudby (Sacem). O filmovú hudbu a pravdepodobne aj o Howarda Shorea sa očividne zaujímalo veľké množstvo ľudí, a to z každej vekovej skupiny – vstupenky sa rýchlo vypredali a v kinosále nezostala žiadna neobsadená stolička.
Po minuloročnom masterclasse o herectve s Tomom Cruiseom venovali organizátori tentoraz pozornosť filmovej hudbe. Podujatie otvorila diskusia medzi riaditeľom festivalu, Thierrym Frémauxom a riaditeľky Sacemu, Cécile Rap-Veber, ktorá sa spýtala: „Kedy bude cena za hudbu v Cannes, Thierry?“. Frémaux sa vyhol otázke, smejúc sa odpovedal, že je „nádejné“, že sa v budúcnosti festivalu nájde priestor aj pre udelenie ceny aj v kategórii hudby.
Howard Shore je kanadský skladateľ filmovej hudby, spolupracoval s režisérmi Davidom Cronenbergom, Martinom Scorsesem, Timom Burtonom a mnohými ďalšími. Jeho meno sa spája s partitúrou desiatok svetoznámych filmov, patrí medzi ne Mlčanie jahniat (1991), trilógie Pán prsteňov a Hobit, Letec (2004). „Hodina hudobnej výchovy“ sa začala predstavením bohatej tvorivej činnosti skladateľa. Hovorilo sa o tom, ako sa k profesii dostal, či to bol jeho cieľ alebo ho k muzike doviedol osud. Porozprával, že ako deväťročné dieťa prešiel sluchovým testom, a vďaka dosiahnutým vysokým výsledkom mu v škole ponúkli husle, aby na ne začal hrať. Vtedy sa ešte jeho afinita k hudobným nástrojom a hudobnému umeniu ako takému vôbec neobjavila. Nikdy si nekládol za cieľ sa stať skladateľom, doviedol ho k tejto profesii život.
Atmosféra na začiatku masterclassu bola nepríjemne pritienená náznakmi napätia. Rozhovor plynul pomerne kostrbato, ako keby si moderátor Stéphane Lerouge naštudoval len pár údajov z Wikipédie o tomto výnimočnom umelcovi a nedal si námahu, aby sa podrobnejšie zoznámil s jeho životom a dielom. Pochopiteľne, kvôli tomuto nesúladu medzi narátorom a hosťom bol Shore pomerne napätý, nerozhovoril sa prirodzene pri zodpovedaní otázok. Našťastie sa to v polovičke masterclassu otočilo, keď prišiel prekvapivý hosť Martin Scorsese a rozhovor získal dynamiku.
Počas masterclassu sa vždy premietala časť z nejakého filmu, na ktorom Shore pracoval a potom o nej rozprával. Organizátori zvolili postup obrátenej chronológie, najprv predstavili skladateľove najnovšie práce. Momentálne sa venuje elektronickej hudbe, ku ktorej od začiatku prechovával nadšenie. „Aby pridal kúsok ľudskosti“, kombinuje ju s klasickými nástrojmi, napríklad so sláčikovým kvartetom.
Jeho spolupráca s Davidom Cronenbergom sa udiala aj vďaka ich známosti z detstva. Shore porozprával, že vyrastal v susedstve s Cronenbergom, ktorý bol vtedajším „frajerom“ v okolí. V dospelom veku bývalí susedia vytvorili spolu viac snímok. Podľa Cronenbergovho vtipného výroku až natoľko sa na seba zvykli, že bol zúfalý, ak Shore pracoval s inými režisérmi. Jedným z plodov ich spolupráce je triler Crash (1996), kde Shore nepoužil žiadnu elektroniku, všetko sa nakrúcalo naživo s tromi gitarami.
Podľa Howarda Shora je pri komponovaní hudby najdôležitejšia emocionalita, „človek musí byť tak blízko k srdcu filmu, ako len môže.“ Rozprával o tom, že filmová hudba musí byť úzko spojená aj s tým, čo chce dielom autor povedať. Ako príklad spomenul film Martina Scorseseho Skrytá identita (2006), kam vybral ako hudobnú zložku tango, kvôli postavám, ktoré, zdalo sa, „akoby počas celého príbehu okolo seba tancovali“. Vo filme Mlčanie jahniat sa mení hudba a narastá podiel „ľudskosti“ vzhľadom na postavu stvárnenú herečkou Jodie Foster. Povedal, že je dôležité, aby skladateľ dokázal rozmýšľať tematicky a mal detailne preštudovaný scenár, až potom si pozrel film a vstúpil do imaginárneho sveta. Zdôrazňoval, že je dôležité rozmýšľať najprv o hudbe k príbehu, k samotným slovám, nepozrieť si hneď film. Tým pádom si človek vytvorí vzťah k „srdcu príbehu“.
Hudba je „jazyk pocitov“, skladateľ sa v prvom rade snaží vyjadriť, ako sa cíti. Skladanie hudby pre film podľa Shorea nie je „jednokroková vec“, ale lineárny proces. Vyzerá u neho tak, že si každý deň napíše zopár taktov, a tým sa mu pomaly tvorí tzv. „diár“ alebo „katalóg“. Potom si sadne k filmu a snaží sa uchopiť pocity, ktoré v ňom vyvolá. Až pri strihu sa stane skladba technickou záležitosťou, pridáva sa k scénam, spája sa s postavami a podobne.
Po premietnutí úvodnej scény filmu Ed Wood (1994) od režiséra Tima Burtona rozprával Shore o jeho nadšení pre dobu, v ktorej sa film odohrával. Do úvodných titulkov a do hudby celého filmu zakomponoval afro-kubánsku folklórnu hudbu. K spolupráci s Timom Burtonom sa vyjadril, že režisér pridal ľudskosť k príbehu, jeho osobnosť sa vyznačuje veľkým srdcom a vnášaním uhlov pohľadu na svet z jeho detstva.
Vstupom Martina Scorseseho sa uvoľnila celková atmosféra masterclassu. Režiséra, tak ako na začiatku Shorea, privítali niekoľkominútovými ováciami v stoji, po ktorých si sadol vedľa kamaráta a skromným priamočiarym štýlom sa pripojil k rozhovoru. Prvou témou bola ich spolupráca na filme Po úradných hodinách (1985), kde Shore len tikaním hodín, ich rytmom stále stupňoval napätie filmu. Neskôr sa premietala scéna z filmu Letec. O výnimočnom porozumení medzi režisérom a hudobným skladateľom svedčí fakt, že Shore pripravil demo nahrávky, odoslal ich Scorsesemu, a ten bez akejkoľvek korektúry ich prijal a zaradil do filmu, lebo vo všetkom vyhovovali a nebolo ich treba editovať. Pre hudobnú zložku filmu Letec čerpali z hudobných sprievodov nemých filmov, konkrétne od francúzskych skladateľov z dvadsiatych rokoch ktorí sa prevažne venovali inštrumentálnej, gitarovej hudbe. O svojej spolupráci hovorili vo veľmi príjemnej nálade, vždy mali spoločné záujmy a vraj sa vzájomne veľa jeden od druhého naučili.
Možnosť stretnúť sa s týmito dvoma filmovými velikánmi a zúčastniť sa masterclassu bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Dúfam, že ako bolo na začiatku masterclassu podotknuté, sa bude v blízkej budúcnosti udeľovať cena za hudbu. Prednášková forma masterclassu by sa stala ešte užitočnejšou s angažovaním publika, keby sa okrem moderátora mohli aj niektorí z obecenstva dávať otázky tvorcom. Cieľom canneského festivalu je predsa len súčasne s uvedením veľkých mainstreamových diel od najznámejších tvorcov aj podporenie začiatočníkov, ľudí, ktorých mená ešte nie sú svetoznáme. Dôkazom toho je aj akreditačná možnosť pre cinefilov, ktorá funguje od roku 2018 a umožňuje dostať sa na festival aj amatérom, filmovým študentom, fanúšikom filmového umenia.
Recenzia bola uverejnená na základe spolupráce s Katedrou filmových štúdií na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.