všetko, čo sa vymykalo z vtedajšieho normálu, budilo obavy a väčšinou nebolo vítané. Avšak v hudbe, konkrétnejšie v jazze, je to presne naopak. Naučiť sa chápať kolektív môže byť niekedy náročná úloha. Na jednej strane sa mu priečime so strachom zo straty vlastnej identity a na strane druhej sa potrebujeme spájať do skupín kolektívne mysliacich celkov.

Spolkov, ktoré v nás už svojou hromadnou identitou vytvárajú pocit sily a bezpečia. Akoby sme my, všetci muzikanti, zahrali falošný tón, ale to, že sme viacerí, by nám dalo fiktívny pocit istoty. Avšak v hudbe to funguje inak. Keď zahrá jeden kolega falošne, dá sa to ešte podržať kolektívom, ale keď zahráme falošne viacerí, väčšina alebo dokonca všetci, tak je pieseň pokazená.