po návrate z Ukrajiny, kde si predlžovala víza sa dozvedá, že Igora napadli. Syn označí za vinných rómskych chlapcov zo susedstva, čo postupne zaujme média a vzbudzuje nepokoj v meste. Irina sa dostáva do neľahkej situácie, v ktorej sa podpora a zvýhodňovanie stávajú iba ďalším bremenom v jej živote.

Sociálna sonda, prepojená krimi pátraním, nie je pre talentovaného režiséra Michala Blaška novinkou. Napríklad bakalársky film Atlantída, 2003 (2017, VŠMU), rovnako ako Obeť inšpirovali skutočné prípady. Konkrétne novinová správa, príbeh partnerov, emigrantského páru a prekračovania nie len územných hraníc, ale aj tých morálnych. Film, v ktorom sa stáva „ja“ prednejšie ako „my“ mal premiéru v Cannes v sekcií Cinéfondation, kde Blaško len potvrdil svoj cit pre autentické podanie životne náročných situácií. Obeť nemožno síce nazvať kriminálnym filmom, zato však motívy žánru – vyšetrovanie, zrada či zápletka, ktoré nájdeme aj vo filmárovej študenskej a následne aj televíznej tvorbe (druhá séria seriálu Za sklom, či  Špecialisti) Blaško nezavrhuje. Hnacou silou Obeťe je predovšetkým príbeh. Je snímkou v ktorej sa ostatné prvky filmovej reči prispôsobujú scenáru Jakuba Medvedeckého a kamera Adama Macha dotvára skľúčujúcu atmosféru dlhými zábermi fixovanými na postave.

Obeť ponúka jednoducho pochopiteľný motív, je tak filmom pre rôznorodé publikum. Zobrazuje malomeštianske elity, ktoré dokážu využívať nepriaznivú situáciu Iriny k vlastnému narcistickému prospechu, využíva už spomínané krimi prvky a venuje sa psychológií postavy. Elementy, ktoré dokáže pochopiť a obľubuje nie jeden súčasný televízny divák. Zároveň je to film aj pre festivalového, viac náročného diváka, pretože je na ňom čo hodnotiť a diskutovať. Ťažiskom príbehu je matka.  Herecký výkon Vity Smačeljuk je autentický a skutočne tiahne k súcitu, vďaka svojej odhodlanosti a empatií, aj bez zbytočnej romantizácie postavy. Sila matky nie je v tomto filme prikrášlená, ale pravá vo svojej trpkosti. Irina nie je dobrá ani zlá postava, je skutočným človekom. 

Obeť  nie je priekopníckym filmom domácej a ani európskej kinematografie. Venuje sa témam, ktoré sú na jednej strane už obohrané, za to však chápem, že dokým budú súčasťou nášho reálneho sveta, v tom filmovom sa nestratia. Taktiež využíva stereotypy, ktoré v dnešnej dobe vnímam už ako zbytočné. (Náročné situácie v ukrajinskej domácnosti sa síce možu riešiť doma v obývačke, ale skôr pri čaji, ako pri vodke.) Avšak zameranie sa na prežívanie jednej postavy a obmedzenie diváka na sledovanie príbehu z konkrétnej perspektívy je to, čo robí z Obete neobyčajný „must see“ filmový zážitok. Dokazuje, že hrdinom filmu nemusí byť vymyslený charakter superhrdinu s ľudskou tvárou, ako to poznáme z komerčnej hollywoodskej kinematografie. Ale môže to byť skutočný človek, mnohým z nás najbližší. 

Recenzia bola uverejnená na základe spolupráce s Katedrou filmových štúdií na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.