v poslednom ročníku základnej školy sme s úzkou partiou spolužiakov vymysleli v triede vlastnú nástenku. Kým jeden z nás vytvoril nadpis „Československá hudobná scéna“, ja som mal na starosti povyberať mená, ktoré nás vtedy istým spôsobom hudobne spájali. Elán nebolo možné obísť a tak tam pristál aj ten. Na jednej z farebných fotografií bol tiež vysmiaty ryšavý chalan s okuliarmi, fúzmi a bradou. Ale pozor, nespomínam žiaden príbeh z 80-tych rokov minulého storočia. Takto sme prejavovali aktívneho žiackeho ducha našej triedy v roku 2014. Spoločne sme nevynechali ani koncert, na ktorý sme v tom čase ešte dlho spomínali.
vytrvalosť a odvaha
Fenomén skupiny Elán je v slovenskom éteri jedinečný. So skoro stopercentnou istotou možno skonštatovať, že nič podobné sa už opakovať nebude. Práve meno Vaša Patejdla, ktorý sa náhlym odchodom úplne minul svojej povesti, tvorí jeden z pilierov – a to nielen úspechu Elánu, ale tiež zvuku moderného slovenského popu. S jeho hudobným vzdelaním a koreňmi v klasickej hudbe sa nám môže vynoriť istá, hoci trochu vzdialená paralela z odlišného hudobného sveta - a síce s Mariánom Vargom.
Vašo Patejdl postavil svoju budúcu hudobnú kariéru na pomerne pevnom základe, ktorý mu ponúkol jeho otec. Formálne ho neskôr rokmi nadobúdal na ľudovej škole umenia, kde najprv študoval husle, no pre údajne krátky malíček si sadol za čiernobielu klaviatúru, ktorá ho sprevádzala celý život. Študoval u skladateľa klasickej hudby Alexandra Moyzesa, ktorý mu už s predstihom predpovedal úspešnú budúcnosť. Na bratislavskej VŠMÚ vyštudoval kompozíciu.
V roku 1983 vznikol televízny program Chlapci z jednej ulice. Mladý Vašo Patejdl v spoločnosti Pavla Hammela a Karla Černocha spievali svoje skladby, vzájomne sa dopĺňali a vznikol z toho azda jeden z najkrajších televíznych záznamov tej doby. Navyše, Vašo tu popri ostrieľaných pesničkároch obstál absolútne rovnocenne.
Vytrvalosť a odvaha. Aj takto sa dá vystihnúť nasadenie, s ktorým sa partia kamarátov rozhodla založiť vlastnú skupinu. Zvyšok je vlastne už len história, no je skutočne pozoruhodné, že do tejto myšlienky investovali nemalé úsilie. Reálie doby na prelome 60. a 70-tych rokov boli neúprosné. Kvalitná aparatúra a nástroje boli nedostatkovým tovarom.
Vašo Patejdl sa so skupinou rozhodli vycestovať do zahraničia – Švédska aj Bulharska, aby si na všetko potrebné zarobili. Vrátili sa až po niekoľkých sezónach, no zato s kvalitnou technickou výbavou. Do kapely prišiel gitarista Ján Baláž a Elán sa postupne, no sprvu trochu ťažko dostával do éteru. Prelomom sa stala Bratislavská lýra, ktorú v roku 1977 vyzliekli z oblekov a obliekli do džínsov. Prvotným nástupom normalizácie dusená populárna hudba sa tak naplno nadýchla. Na ťažko vyšliapané kroky hudobných ciest bardov Pavla Hammela či Janka Lehotského nastúpil o trochu mladší Elán.
V roku 1979 vyhral Vašo Patejdl súťažnú cenu za najlepšie aranžmány v skladbe Bláznivé hry, o rok na to získala skupina druhé miesto s taktiež Patejdlovým Kaskadérom. Obyčajne platí, že sláva sa nikdy nezjaví z večera do rána. V prípade dvoch vysielacích programov a jednom, na ktorom bežala pätnásťmiliónovým československom sledovaná Bratislavská lýra to však platí. Tento zvláštny fenomén sa zopakoval neskôr ešte zopárkrát. Húževnato si vybojovali aj debutový album, klenot slovenského popu Ôsmy svetadiel, ktorý prišiel až desať rokov po vzniku skupiny. Elán ním začal písať zaslúženú a osobitnú kapitolu slovenského popu.
„A takíto sú naživo“ zachytáva koncert Elánu v čase ich enormne narastajúcej slávy. Je to skvelá ukážka toho, čo kapela dokázala naživo, lebo atmosféra koncertov je skutočnou skúškou. Vašo Patejdl sa tu predstavuje ako výnimočne zručný hráč a zaznievajú aj tri autorské hity: H. Ch. Andersen, Zlodej slnečníc a Kaskadér.
O silné hity nebola núdza ani na nasledujúcich troch albumoch. Nie sme zlí (1981), Elán 3 (1983) a Hodina Slovenčiny (1985). Kapely sa naplno ujali textári Boris Filan a v menšej miere Ľuboš Zeman, ktorí jej vtlačili jedinečnú pečať svojho textárskeho umenia. Dôležité bolo, že dokázali nadviazať spojenie s generáciou dospievajúcich teenagerov vtedajšej doby. Naladili sa na ňu a vychádzali z jej reálií, dennodenných útrap aj radostí, lások a ich strát. Popri tom si ich texty stále držali aj svoj obsah a výpovednú hodnotu, ktorá v pope neskorších rokov akosi vyprchala. Naprieč albumami dodnes žiaria Patejdlove hity Ja viem, Zlodej slnečníc, Môžeš ísť, H. Ch. Andersen, Mám, kým nemám či Zvláštny smútok víťazov.
Dvestopäťdesiat koncertov ročne a skoro deväť mesiacov z roka na cestách Vaša Patejdla priviedli k rozhodnutiu opustiť kapelu. Umenie odísť je výsadou tých najlepších, ale nie v momente, keď už nejde skoro o nič. Azda všetci sa zhodnú, že vtedy šlo prakticky o všetko. V roku 1985 bol Elán na vrchole. Ich albumy sa predávali v stotisícových nákladoch a bola to istým spôsobom federálna mánia. Napriek tomu sa Vašo Patejdl rozhodol odísť a sprvu sa venovať len štúdiovej práci. V Eláne nahradil jeho skladateľský jemnocit Martin Karvaš, aj keď to už, samozrejme, bola trochu iná kapela.
Kultová, legendárna, ikonická. Akokoľvek nazveme prvú časť trilógie Fontána pre Zuzanu, ku ktorým zložil hudbu Vašo Patejdl, nebudeme sa vo významoch mýliť. Generačný zásah muzikálu stál z prevažnej časti práve na jeho hudbe.
chlapčenský úsmev
Slovenská populárna hudba zažívala v 80-tych rokoch nevídaný rozkvet. Oproti vtedajšej českej scéne to bol jedinečný a životaschopný organizmus. Prvým sólovým zásahom (priamo do čierneho) sa stal dnes už kultový soundtrack k filmu Dušana Rapoša Fontána pre Zuzanu. Platňu s jedinečným obalom z jednej zo scén z filmu by sme v tom čase nenašli len v zlomku domácností. Hneď na to nadviazal svojim prvým sólovým albumom Chlapčenský úsmev. Ľuboš Zeman pasoval svojho kolegu do role dospievajúceho chlapca, muža, ktorý mení krátke šortky za džínsy, ale to je len začiatok album, ktorý nebývalým spôsobol sleduje celý život svojho hrdinu, cez krízu stredného veku (Garážové sny) až po „trištvrte na jeseň“.
Dá sa povedať, že Vašo obstál aj voči vtedajšej najinteligentnejšej svetovej popovej produkcii – napríklad albumu No Jacket Required Phila Collinsa po skladateľskej, hudobnej, zvukovej aj producentskej stránke. Sila a výnimočný skladateľský kumšt ešte viac dozrel aj na ďalších dvoch albumoch Lov na city (1987) a Mon Amour (1989). Večnými evergeenmi tak ešte nadlho zostanú Dvojčatá, Miestna Jednička, Nepriznaná, Voňavky dievčat, Umenie Žiť či Kamarátka nádej. Veľké hity zo svojej sily určite nič nestratia, no v ich tieni zostali skladby, ktoré skladateľský kumšt Vaša Patejdla ešte väčšmi podčiarkujú: Trištvrte na jeseň, Systém Gabriel, Garážové sny, Na rozhraní, Šťastie, Mesto a ja, Barová. Mnohé z nich prerástli zaužívaný popový záber a priemer.
Hoci sa najprv chcel Vašo Patejdl venovať iba štúdiovej práci, koncertovanie s kapelou sa napokon aj tak žiadalo.
Hoci medzi Vašom Patejdlom a jeho bývalými kolegami z Elánu nikdy žiadna antipatia nepanovala a rozišli sa vo výlučne dobrých vzťahoch, zostáva faktom, že ich v druhej polovici 80-tych rokov po kvalitatívnej stránke tvorby jednoznačne prerástol po viacerých spomínaných stránkach. Popri tom stihol tvoriť aj pre iné hviezdy vtedajšej populárnej scény. Výrazným spôsobom sa podpísal pod albumy Mariky Gombitovej (napr. skladba Uličník Bozk) a na výslnie pomohol aj začínajúcej Beáte Dubasovej (napr. skladba Za dverami mojej izby). Práve pre ňu napísal Vašo Patejdl (zrejme) jednu z posledných svojich skladieb Pierko pravdy k jej 60. narodeninám. V priebehu rokov pokračoval v kontinuálnej tvorbe muzikálov Fontána pre Zuzanu 2, 3, Snehulienka a sedem pretekárov či Adam Šangala. Muzikál Rozparovač sa dočkal uvedenia dokonca aj v Japonsku. V roku 1996 sa do Elánu vrátil a pokračoval v tvorbe. Lesk, žiaru a slávu albumov z 80-tych rokov sa však kapele nahradiť nepodarilo. Svoju popularitu si však rokmi udržali a evidentne ešte veľmi dlho udržia.
Azda jedna z najkrajších skladieb Vaša Patejdla je Nepriznaná.
za Vašom Patejdlom
Je jedným z nositeľov čohosi, čo by sme mohli „Filanovsky“ označiť ako človečina. Napokon - veď je to aj jeden z Elánovských hitov, hoci ho výnimočne nezložil. V jeho autorských skladbách či hudobnom prínose je skutočný kus človečiny. Uveriť spevákovi možno len vtedy, keď je prirodzený, otvorený a najmä úprimný. Vašo Patejdl to absolútne naplnil. Jeho výpovedi sa dá veriť každé slovo aj nota. Tiež však vždy záleží na spôsobe ich podania, pretože jednou z predností Vaša Patejdla bola invencia. No len s tou skladateľskou by si v intenzívnych a horlivých 80. rokoch nevystačil.
Každý polrok či rok znamenal kvalitatívny posun najmä po stránke technického vybavenia. Mať nové syntetizátory, nový bicí automat a nové zvuky znamenalo kráčať s dobou. A to bol kus cesty k úspechu. Spolu s týmito nástrojmi tu, za železnú oponu prenikal kus zhmotneného západného sveta. Vašo Patejdl bol často prvým majiteľom prelomových elektronických nástrojov, čo dokazuje iba fakt, že aj Meky Žbirka si od neho požičal na svoj prelomový album Nemoderný Chalan (1984) bicí automat. Na dobových záberoch z jeho sólových vystúpení ho možno vidieť v obkľúčení niekoľkých veľkých klávesov, sekvencerov, pomyselne zhmotnených predstáv o stále napredujúcom zvuku tej doby, a to v dobe, keď sa ešte nedala väčšina technických záležitostí riešiť prepojením s počítačom.
Populárna hudba už zo svojej podstaty najširšieho zásahu publika znamená, že speváci a speváčky sú nám na očiach a v ušiach najčastejšie. Ich temer permanentná prítomnosť a pomyselná blízkosť nám z nich vytvára akýchsi priateľov. Vašo Patejdl visel na plagáte v nejednej z detských či študentských izieb. Albumy Elánu a jeho sólové boli skoro v každej domácnosti a tvorili základ neveľkej fonotéky bežných poslucháčov.
No a kým sa dnes úzkostlivo stráži vyumelkovaný vzhľad mainstreamových spevákov bez obsahu, so všetkou úctou – toto nebol nikdy prípad Vaša Patejdla. Ale to je práve tá spomínaná človečina – prirodzená, blízka a ľudská. Priama a vrúcna. To z neho robilo a urobilo dobrého kamaráta, blízkeho kamoša státisícov fanúšikov naprieč bývalým Československom. Tí sa mu mohli zveriť a zverovali s tými najtajnejšími trápeniami a on ich odmenil svojou hudbou a spevom. Aj preto je jeho náhly a neočakávaný odchod tak zdrvujúci a bolestný.
O epický záver albumu Chlapčenský úsmev sa postaral trochu pozabudnutý klenot Trištvrte na jeseň. Rozvinutá a bohatá skladba s textom, ktorý nabral celkom iný význam: „Je trištvrte na jeseň, čas keď plačú muži“.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.