mnohí, ktorí sa práve vrátili z Gréckych ostrovov, na aníz spomínajú s jemným pousmiatím. Ešte stále pred sebou majú tie krásne dooranžova zafarbené prímorské večery naplnené vôňou duseného jahňacieho či musaky. Do uší sa rinie donekonečna omieľaná grécka ľudová hudba, ktorej, samozrejme, kraľuje sirtaki Gréka Zorbu.

No človek neprotestuje, okolitým gréckym svetom je už taký učičíkaný a spomalený, že mu je zaťažko čokoľvek namietať. Podobne nevládze odmietnuť ani digestív, ktorý sa k nemu po výdatnej večeri nesie – anízovka ouzo. Presladené, voňavé, prenikavé. Ale čo človek zmôže proti gréckej letore? Nič. Obráti to ouzo a povie si, nikdy viac.