o jedlo sa vojny viedli neustále a dodnes sa vedú. Niekedy už síce len prenesene, bojuje sa o to, kto danú pochutinu vymyslel, kto ju zušľachtil či nebodaj priniesol na mapu vysokej kuchyne a do reštaurácií, no o to viac sú tieto vojny ľútejšie. Presne takto je pre vyprážané ryžové guľôčky rozhádaná celá Sicília. A netreba dvakrát hovoriť, čo znamená pocítiť sicílsky hnev na vlastnej koži. 

Veru, aj samotný autor má trošku namále, keďže v perexe tohto článku použil tvar arancini. Ak by ho takto napísaný videl niekto z Palerma, neviem, neviem, či dožije rána. No podobne by narazil, aj keby použil slovo arancine (arančíne), ktoré by sa síce už Palermčanom páčilo, no kmotrom z Katánie či Syrakúz by sa zdalo ako donebavolajúca a neodpustiteľná urážka. Mnohí si myslia, že autor preháňa, no Sicílčania to so svojimi ryžovými pomarančíkmi myslia smrteľne vážne. O čo ide?