dezert, ktorý sa neustále vracia na výslnie. Na chvíľu zmizne, keď si kuchári povedia, že niečo také jednoduché oni nebudú servírovať, a radšej sa predvádzajú trojposchodovými dekomponovanými čudami či prepiatymi tortami. No a potom príde obdobie minimalizmu, keď si kuchári pospomínajú na staré chute, zistia, že v jednoduchosti je krása a vymýšľať niečo, čo už je objavené, je mrhanie vzácnym časom. Na scéne sa znova objaví sladká omáčka z vymiešaných žĺtkov, buď ako príloha, či ako zálievka niečoho iného, alebo priamo ako hlavný chod, ku ktorému sa naservírujú mandľové sušienky alebo pusinky. 

Kde vznikol tento zázrak, táto jednoduchá svetložltá záležitosť, ktorá vonia letom a detskou bezstarostnosťou? Nuž, ako inak, v Taliansku. Nikto túto záležitosť nespochybňuje, hoci zabaione nájdeme aj vo Francúzsku ako sabayon alebo v Argentíne ako sambayón. Na hádky o tomto dezerte si totiž pokojne vystačia Taliani sami. A trenice sú to ozaj veľké. Každý si hudie svoje a naťahujú sa o ten vyšľahaný žĺtok s cukrom a vínom, akoby šlo o dokonale vybrúsený diamant. Hlásia sa k nemu Benátčania, tých zas bijú čapicami Toskánci a, samozrejme, pozadu nemôže zostať ani Piemont.