samozrejme, vínni snobi, respektíve tí, ktorí o víne viac hovoria, ako o ňom vedia, pri ružovom víne často ohŕňajú nos. Nie je pre nich dosť dobré, považujú ho za taký letný, odľahčený mok, ktorý pomaly nestojí ani za zmienku. Potom im však môže pomerne slušne vyraziť dych, keď sa dozvedia, že v dávnych dobách sa iné ako ružové víno vlastne nepilo. Málokedy sa totiž v starovekom Grécku či Ríme nechávalo víno kvasiť tak dlho na šupkách. 

Väčšinou ho zbavovali šupiek a cedili či vytláčali cez plátno do dvoch dní od rozmliaždenia nohami vo veľkých kadiach. Vzniklo tak teda ružové víno podľa našich dnešných parametrov, keď sa nechávajú modré odrody na šupkách od dvoch hodín do dvoch dní. A tam sa to, samozrejme, nekončí. V staroveku sa víno ešte na stole riedilo vodou. Voda samotná bola totiž často zdrojom nákazy a ľudia pozorovaním zistili, že keď sa naleje do vína, zrazu z nej nič nie je, žiadna dyzentéria, žiadne boľačky. S prižmúrením očí môžeme dokonca tvrdiť, že naši predkovia si vodu riedili vínom a nie naopak.