Všade samí hipsteri. Všetci sa tým slovom oháňajú, všetci ním kdekoho ironicky až urážlivo označujú, všetci označení sa ohradzujú, dištancujú alebo obhajujú miesto hipsterov pod slnkom, a všetci sa zhodne tvária, že vedia, o čo ide. Myslela som si, že skutočne to všetci vedia, veď najnovšia hipsterská vlna sa prehnala svetom už pred pár rokmi a dokonca aj naše médiá ju reflektovali. Ale potom sa ma zrazu v priebehu týždňa niekoľko mojich rovesníkov spýtalo, že kto sú to vlastne tí hipsteri. Vypočuli si vysvetlenie a s prekvapením zistili, že nebyť šedín a zopár kíl navyše, oni sami sú možno väčší hipsteri, ako všetka tá čudne vyobliekaná mládež.
Ako by sa mohlo zdať aj z úvodných vtipov a narážok, ide o akúsi súčasnú subkultúru mládeže, ktorá by tak strašne chcela pôsobiť rebelsky a nekonformne, odlišovať sa od tupého davu, stredného prúdu, až sa sama nosením neznačkových a sekáčových vecí, pozeraním čiernobielych klubových filmov, počúvaním nezávislej hudby a recyklovaním retro vecí stáva zas len ďalším konformným davom. Ich túžbou je odlišovať sa od davu, najmä vonkajškovo, to je však zúfalo málo na program aj na to, aby sa to vôbec dalo nazvať subkultúrou. Nehovoriac o tom, že je otázne, či v dnešnej individualizovanej dobe niečo také ako mainstream, stredný prúd, od čoho by sa dalo poriadne dištancovať, ešte vôbec existuje.
.beat, beatnici a hipsteri
Ak čo len trochu zapátrate po pôvode slova hipster, dostanete sa do roku 1957, i keď to ani zďaleka nie je dátum jeho vzniku. V tom roku sa len po pätnástich rokoch živorenia na okraji záujmu stal predmetom vášnivých diskusií a polemík medzi literátmi, sociológmi, psychológmi aj politikmi. Začiatkom roka americká cenzúra zabavila knižný debut Allena Ginsberga Howl (Vytie), v ktorom sa objavuje aj postava hipstera, a začala súdny proces s jeho vydavateľom Lawrencom Ferlinghettim. Vyšiel článok o beat generation a po dlhoročnom ignorovaní vydavateľmi vyšla aj Kerouacova kniha On the Road (Na ceste).
Zásadným dielom do tejto diskusie bola esej Normana Mailera The White Negro: Superficial Reflections on the Hipster (Biely černoch: povrchná úvaha o hipsterovi). Biely černoch bolo označenie belochov, fascinovaných nielen černošskou hudbou, ale aj ich životným štýlom a spontánnosťou ako reakciou na prázdnotu vtedajšieho sveta čerstvo si pamätajúceho koncentračné tábory a atómovú bombu. Mailer definoval hipstera ako hrdinského zločinca, žijúceho radšej s násilím ako v konformite, pretože v totalitnej spoločnosti bolo násilie jedinou formou vyjadrenia. Kerouac síce tiež sám seba nazýval hipsterom, nesúhlasil však s Mailerovou definíciou.
"Ak jedinec vyučuje v nedeľnej škole, prezlieka sa na večeru či robí vo firme, ktorá má jazierko a fontánu pred budovou, tak to hipster určite nie je."
Už tu sa začína nejasnosť a komplikácie v pojmoch, a to sa nám do toho ešte pripletajú beatnici a beat generation, respektíve beats. Aby sme si to zjednodušili, prijmime najčastejšie zaužívané pojmy beat generation, respektíve skrátene beats na označenie literárnej skupiny, beatnikov, za tých, ktorí sa po vzore ich románových hrdinov vydali na cestu a hipsterov za inšpirátorov celého tohto hnutia. Hipsteri teda neznášali konformitu, chceli úplnú sexuálnu slobodu, svet a slušných ľudí, od ktorých sa dištancovali, nazývali square, žili v noci, fajčili marihuanu, nepohrdli ani amfetamínmi, radšej sa priživovali, ako by sa mali dať niekde zaškatuľkovať, zarábať a stať sa súčasťou systému. Typický americký hipster toho obdobia bol zvyčajne oblečený v čiernom, na hlave mal baretku, slnečné okuliare, aj keď bolo zamračené, a fajčil mentolové cigarety.
.hipsteri nenávidia hipsterov
Nová vlna hipsterstva sa Amerikou prehnala začiatkom 90. rokov. Začala sa tak označovať mládež strednej triedy, ktorá sa zaujímala o alternatívne umenie a hudbu, ale namiesto toho, aby tvorila vlastný štýl, vyhrabávala staré zabudnuté veci, babkin sveter, konversky, Dylanove okuliare Wayfarers, a mixovala ich dokopy. Paródia nedala na seba dlho čakať. Zásadným a citovaným dielom sa stala ironická príručka Roberta Lanhama The Hipster Handbook, ktorá kodifikovala, čo je a čo nie je hipster.
Tak napríklad hipster by mal byť absolvent školy slobodných umení, ktorej futbalový tím nevyhral zápas od Raeganovej vlády, často používa výraz postmoderna aj v skratke PoMo, či už ako podstatné meno, prídavné meno, alebo sloveso, nosí na pleciach batoh a súčasne okuliare s hrubými čiernymi rámami a čírymi sklami, aj keď nepotrebuje dioptrie, má jedného republikánskeho priateľa, ktorý o ňom tiež hovorí, že je jeho republikánsky priateľ, jeho vlasy vyzerajú najlepšie neumyté a spí tak, aby sa jeho vlasy ešte viac rozstrapatili. Naopak, ak jedinec vyučuje v nedeľnej škole, prezlieka sa na večeru či robí vo firme, ktorá má jazierko a fontánu pred budovou, tak to hipster určite nie je.
"Moderné hipsterstvo je dôsledkom smutnej skutočnosti, že každá subkultúra je dnes len otrokom dominantnej kultúry. Skutočná alternatíva už nejestvuje."
Od čias napísania príručky pribudli k hlavným identifikačným znakom hipstera ešte všetky i-výrobky od firmy Apple, i keď hipster inak veľmi úporne bojkotuje veľké korporácie, známe a drahé značky, v podstate odmieta všetky značky. Jeho oblečenie musí vyzerať tak, že ho nerozoznáte od bezdomovca, ale to vôbec nemusí znamenať, že to jeho bolo lacné a z kontajnera. Hiptser nemá nadváhu, lebo žije zdravo, bio a local, eco a fair trade, jazdí na bicykli, najlepšie po dedkovi. Jedlo si fotí a podrobne dokumentuje, ako aj celý svoj život (vrátane vymieňania žiarovky) cez iphone a aplikáciu Instagram, ktorá rôznymi filtrami prepožičia aj tej najhoršej fotke nádych zaujímavosti a vintage vzhľadu, a všetko zverejňuje na internete. Napriek iphonu a Instagramu nakupuje po bazároch a burzách staré analógové fotoaparáty, najlepšie ruské Smeny z fabriky LOMO. Vôbec bazáre, burzy, akcie ako Dobrý trh na Panenskej, miesta, kde sa dajú zohnať veci alternatívne, netradičné, vintage, tam nájdete hipsterov. V Bratislave ešte v spomínanom KC Dunaj.
Základným znakom každej poriadnej subkultúry ešte donedávna bolo, že sa vymedzovala voči mainstreamovej kultúre, voči systému. Hipsteri sa však voči súčasnému spoločenskému systému príliš nevymedzujú, naopak, kto nevyužije jeho možnosti, je loser. Ak sa voči niečomu ohradzujú, tak najmä jeden voči druhému. Moderné hipsterstvo je dôsledkom smutnej skutočnosti, že každá subkultúra je dnes len otrokom dominantnej kultúry a že skutočná alternatíva už nejestvuje. O tom, že to nie je problém len hipsterov, pojednáva zaujímavá kniha Josepha Heatha a Andrewa Pottera: Kup si svou revoltu! s podtitulom O mýtu kontrakultury aneb Proč revolta proti konzumnímu kapitalismu není pro systém hrozbou, ale naopak, hnací silou (Rybka, Praha, 2012). Viac o tejto pozoruhodnej knihe napíšeme v .týždni niekedy nabudúce.
Nepýtajte sa nás, čo za hudbu počúvajú hipsteri, pretože tú určite nepoznáte. Ak by sme ju tu vymenovali, tak ju už pozná príliš veľa ľudí, a teda prestáva byť hipsterská. A tak je to zo všetkým, aj s filmami aj so značkami oblečenia, ktoré sa stále snažia na tejto zvláštnej módnej vlne zviesť. Prečo sa im to celkom nedarí, sa pokúsili zistiť v dva roky starej americkej spotrebiteľskej štúdii, ktorú uverejnil Journal of Consumer Research. Pri skúmaní správania hipsterov formou osobných rozhovorov prišli na to, že hipsteri sa bránia spájaniu s akýmikoľvek výrobkami a len čo je niečo označené ako hipsterské, prestáva ich to zaujímať. Jednoducho, hipsterov navyše nenávidia samotní hipsteri.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.