Aj keď štatistiky priemernej dĺžky súčasných slovenských manželstiev, ktoré má k dispozícii Slovenský štatistický úrad, hovoria len o tých, ktoré sa skončili rozvodom v konkrétnom roku, teda nie sú spriemerované dĺžky trvania všetkých manželstiev, ktoré rozdelí len smrť, aj tak sa dá z údajov mnohé vyčítať. Od roku 1986, keď sa sleduje ukazovateľ priemernej dĺžky rozvedených manželstiev, toto číslo stále stúpa.
"Či sú manželky menej neverné, alebo to vedia len lepšie utajiť, nevedno. Isté však je, že je to častejšie žena, ktorej dôjde trpezlivosť a vôľa pracovať na záchrane manželstva a podá žiadosť o rozvod."
V roku 1986 trvalo manželstvo 10,3 roka, v roku 2011 to bolo už 15,2 roka. Rastúce číslo, žiaľ, nenaznačuje pozitívny trend, neznamená, že by manželstvá začali byť trvácnejšie, naopak, ukazuje, že čoraz viac sa rozvádzajú aj dlhoročné manželstvá, spravidla po tom, čo dorástli deti. Dokazuje to aj zvyšovanie priemerného veku pri rozvode, a to u oboch pohlaví, u mužov dosiahol 41,5 roka a u žien 38,7 roka. V roku 2011 tvoril podiel rozvedených manželstiev s dĺžkou trvania 10 a viac rokov z celkového počtu rozvodov až 65 percent. A rozviedlo sa vyše 1 700 párov, ktorých manželstvo trvalo 25 rokov a viac!
.rozdielnosť, nevera, alkohol a iné
Pohľad do tabuliek rozvodovosti ukazuje, že manželstvá sa končia rozvodom najmä z dôvodu rozdielnosti pováh, názorov a záujmov. Túto príčinu uvádzali muži i ženy najčastejšie (61 percent). Potom dlho, dlho nič, na strane mužov nasledujú ako dôvody rozvodu ich nevera (11 percent), a alkoholizmus (9 percent). Ešte pred desiatimi rokmi to bolo opačne, alkoholizmus viedol mierne pred neverou.
Na strane žien je to inak, komplikovanejšie, sú tam rôzne nezistené a iné príčiny, až potom ženská nevera (7 percent). Či sú manželky menej neverné, alebo to vedia len lepšie utajiť, nevedno, isté však je, že je to častejšie žena, ktorej dôjde trpezlivosť a vôľa pracovať na záchrane manželstva a podá žiadosť o rozvod. Platí to pre všetky slovenské kraje a je to tak aj všade vo svete.
Aj keď najčastejšie uvádzaný dôvod rozvodov – rozdielnosť pováh, názorov a záujmov – znie tak trochu alibisticky a podsúva otázku, ako je možné, že to tí dvaja zistili až po desiatich či viac rokoch spolužitia, naozaj môže ísť o skutočnú a najväčšiu príčinu problémov. Dnes sa vďaka lepšiemu a dostupnejšiemu zdravotníctvu, mierovému životu, pohodlnejšej práci a vyššiemu životnému štandardu dožívame oveľa vyššieho veku ako britskí roľníci v 12. storočí či občania tretej Francúzskej republiky, manželstvo by teda mohlo trvať až do prirodzenej smrti jedného z partnerov v priemere aj 46 rokov.
Česká sociologička Jiřina Šiklová tvrdí, že za taký čas sa človek mení sociálne aj povahovo, mení názory aj vkus. Neprekvapí nás, že v štyridsiatke zmýšľa inak ako v dvadsiatke, že sa mu páčia úplne iné obrazy či filmy. Za ten čas mohol dramaticky zmeniť životný štýl, príjem i kariéru, takže by nás nemalo prekvapovať ani to, že si prestane rozumieť s partnerom, a naopak, si veľmi dobre porozumie s niekým novým.
Dá za takýchto okolností vôbec udržať dlhodobý obojstranne uspokojivý vzťah? Odpoveď naznačuje kalifornská štúdia, ktorá bola v roku 2009 zverejnená v Review of General Psychology. V rámci nej podrobne analyzovali viac ako 6 000 ľudí tvoriacich páry, od celkom čerstvých až po viac ako dvadsaťročné
"Viera, že byť verný je niečo bežné a prirodzené, že monogamnosť je prirodzená ľudská vlastnosť, nás paradoxne oslabuje, pretože si neuvedomujeme nebezpečenstvo, vystavujeme sa neuvážene zvodom a nebránime sa im vedomou voľbou."
Výskumníci boli mierne prekvapení zistením, že aj pri dlhodobých vzťahoch môžu byť ľudia do svojho partnera stále veľmi hlboko zamilovaní. Recept, ako udržať stále nažive lásku medzi partnermi, na ktorý počas výskumov prišli, znie: tvrdá práca. Výskum naznačil, že sa to darí najmä párom, ktoré spolu trávia veľa času, obom na vzťahu veľmi záleží, pracujú na ňom a dokážu pomerne ľahko riešiť konflikty. Navyše zaznamenali, že nové spoločné zážitky dokážu stimulovať produkciu dopamínu a noradrenalínu, teda látok, ktoré sa objavujú v mozgu v raných, blažených fázach vzťahu."
.demýtizácia monogamieKaždý prieskum verejnej mienky opakovane potvrdzuje, že väčšina ľudí v monogamiu verí, chce v nej žiť a neveru odsudzuje. Ale samotná viera a dobré úmysly nám nezabránia nevery sa dopúšťať a neochránia nás pred žiadnym pokušením. Podľa konzervatívnych amerických odhadov prežilo alebo prežíva 60 percent mužov a 40 percent žien mimomanželský vzťah. Viera, že byť verný je niečo bežné a prirodzené, že monogamnosť je prirodzená ľudská vlastnosť, nás paradoxne oslabuje, pretože si neuvedomujeme nebezpečenstvo, vystavujeme sa neuvážene zvodom a nebránime sa im vedomou voľbou. Tu je potrebné zdôrazniť, že monogamiu treba demýtizovať nie preto, aby sme našli ospravedlnenie pre slabosť neverníkov a uľahčili im podvádzanie partnera či hladký rozchod, ale aby sme uľavili pocitom hanby a zlyhania, ktoré sa zmocňujú ich podvedených partnerov.
Tento revolučný názor o demýtizovaní monogamie presadzuje Američanka Peggy Vaughanová, autorka knihy, ktorá vyšla aj v češtine pod názvom Mýtus monogamie, s podtitulom Průvodce následky nevěry (Knižní klub, 2009). Autorka na základe vlastných trpkých skúseností, ktoré neskôr zúročila v tridsaťročnej terapeutickej práci s pármi postihnutými neverou, v nej tvrdí, že masívne rozšírený názor o zatĺkaní, ktorý opakujú nielen notorickí neverníci, ale aj väčšina vzťahových terapeutov, je scestný a je jednou z príčin, prečo vôbec k nevere tak často dochádza. A prečo sa nedarí párom, ktorých vzťah nevera ohrozila, dostať sa z osobnej krízy, a to bez ohľadu na to, či sa im ho napokon podarí po nevere udržať, alebo nie.
.hľadanie vinníka a vedomá voľba
Peggy Vaughanová v Mýte monogamie nabáda na nový pohľad na všetky aspekty nevery a tiež na všetkých troch aktérov. Tvrdí, že neverníkom sa nestane len osoba slabá, neistá, necitlivá, všeobecne zlá a zasluhujúca si opovrhnutie a trest. Všetci dokážu byť neverní, nielen isté typy. Partner neverníka na druhej strane nie je len obeť, ktorá si zaslúži poľutovanie, že bol podvedený, a súčasne kritiku, že nedokázal svoj náprotivok náležite uspokojiť. Nikto nie je zodpovedný za neveru svojho partnera, pretože tá nevzniká len z jeho osobných nedostatkov v partnerskej role. Za obzvlášť bezcitnú sa vždy považuje tretia osoba, sebecké stvorenie, ktoré je ochotné zraniť všetkých naokolo len pre vlastné uspokojenie. Existuje mnoho ľudí, ktorí majú pomer so zadanými ľuďmi, a to z rôznych dôvodov, ale nikdy nie preto, že by chceli vedome ubližovať.
Nevere rozhodne nezabránia sľuby vernosti až za hrob, vyhrážky, plač a ultimáta, náboženské presvedčenie, rodičovské povinnosti, ďalšie dieťa, korenenie manželského sexu nezvyklými praktikami a pomôckami, snaha o dokonalosť, ani snaha plniť všetko, čo partnerovi vidíme na očiach. Plniť túžby toho druhého je rysom dobrého a fungujúceho vzťahu, nemôže to prameniť len zo strachu, že nás partner podvedie alebo opustí. Nesplnené potreby sú obvyklou výhovorkou, nie však dôvodom, aby bol niekto neverný.
Obojstranná príťažlivosť ľudí je prirodzená a sprevádza nás po celý život. Manželstvo, hlboká láska ani oddanosť nezabránia, aby pre nás nebola príťažlivá aj iná osoba. Ako s takouto príležitosťou naložíme, závisí od našej osobnej histórie, povahy, a ak chcete, tak aj od morálky. Nádej monogamie je v našej vedomej voľbe, v rozhodnutí správať sa čestne.
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.