Hollywoodsky barok

Renesancia veľkorozpočtových, veľkovýpravných hollywoodskych spektáklov, pri ktorých sa pukance vo vedierkach trasú synchronizovane s membránami reproduktorov ozvučujúcich kinosály, už trvá viac ako dekádu. Môže za to fantasy v užšom i širšom slova zmysle, vtrhnuvšie do multiplexov s fanatickým zápalom žánrového fundamentalistu, ktorý neberie rukojemníkov a vlastne ho ani nezaujíma, čo si ten-ktorý konkrétny divák o tom-ktorom filme myslí. Jedni ho prijmú s fanúšikovským nadšením fantasy a komiksových geekov, druhých vytočí svojou exhibičnou priamočiarosťou a tých tretích – mainstream, tých jednoducho uštve. Pokojne, kým nám platia zábavu, nech si chodia do kina na všetko, o čoho skutočnej šírke a hĺbke nemajú ani potuchy.

.esencia Hollywoodu
Hollywoodu Griffithovho Zrodenia národa, Walshovho Zlodeja z Bagdadu, DeMillových Desiatich prikázaní, Wylerovho Bena-Hura, Kubrickovho Spartaka a pokojne aj Lucasových Hviezdnych vojen a Spielbergovho Indiana Jonesa. Renesancia tohto módu filmov nám pľundruje tak masový vkus, ako aj odbornú filmovú kritiku, ktorá už akoby si ani len na tieto exploatačné monštrá netrúfla. Preč sú časy plamenných filipík pretkaných citátmi z Adorna, trhajúcich veľkorozpočtové filmové šou na franforce a zdrapy nezmyselných banalít, ktorými tie filmy v skutočnosti sú alebo nimi môžu byť.

Hedonizmus filmovej zábavy vládne multiplexom, audiovizuálne obžerstvo, a bude to horšie, lebo po renesancii, ktorá je, či sa nám to páči, alebo nie, už zo svojej etymologickej prirodzenosti predsa len iba akýmsi návratom, prichádza ten pravý teror, ten pravý punk. Zlý vkus, vyumelkovaný a prehnaný. Dámy a páni, povstaňme, prichádza barok. Degenerovaný bastard renesancie a manierizmu, barok Berniniho a Velázquezov, Caravaggiov, Rubensov a Rembrandtov. Hollywoodsky filmový barok Jossa Whedona, ktorého Avengers 2 – Vek Ultrona sú jeho Fontánou Di Trevi. V tomto kontexte sa dá prepáčiť aj ten idiotsky znejúci slovenský distribučný názov. Vek Ultrona? Čo to má byť? Ultronov vek? Ultronova epocha? Ultronov čas? Ultronova doba?

Všetko by bolo lepšie, ale barok nepozná kompromisy, a tak tu máme Vek Ultrona, film taký vyumelkovaný, estetizovaný a sústredený sám na seba, že by pokojne mohol byť tým klišéovitým, sladučkým, zdanlivo nič ďalšie neznamenajúcim barokovým anjeličkom, akurát tu je to ozrutný, čiernymi štetinami pokrytý sýtozelený svalnatý Hulk. Monštrum, hlavohruď, hruď, hruda. Majestátny a predsa rozkošný. Ako ten anjelik.

Sedelo by to aj filozoficky, Descartes, Leibniz, Berkeley, Locke, Spinoza, Hume, títo šarvanci, v pravom rohu racionalizmus, v ľavom empirizmus, namiesto rozhodcu skepticizmus, ring je váš, páni. BOX! O filozofických presahoch Avengerov už sa píše minimálne jedna knižka, o Marvele ako takom už ich existuje niekoľko a bol by v tom čert, ak by kapitána Ameriku a spol. znova kdesi nespomenul aj Slavoj Žižek. Chomsky tiež, ale ten ich má dosť v zuboch, takže nič prívetivé by som nečakal.

.ale čo je to za film?
Dvaapolhodinový ošiaľ filmových efektov prekračujúci samotnú hranicu znesiteľného smerom k tej najlacnejšej estetizácii. Frenetická akcia sa lyrizuje spomaľovaním záberov, už aj tak ikonickí superhrdinovia sa ikonizujú ešte viac, akcia sama prestáva byť dôležitá, ustupuje kolektívnemu zladeniu, chvíľami, v tých najemblematickejších sekvenciách to vyzerá ako synchronizované plávanie, akvabely. Akurát bez vody a namiesto dievčat v plavkách tu máme starogermánskeho boha hromu a blesku, elitnú vrahyňu KGB vo výslužbe, lukostrelca, vedľa ktorého Robin Hood a William Tell pôsobia celkom nekompetentne, geniálneho playboya s mesianistickým komplexom a transformerským šatníkom, no a kapitána Ameriku, ktorý tomu cirkusu šéfuje.


Nie, toto sa v žiadnom prípade a v žiadnej z prijateľných jazykových hier, v ktorých sa čo len v náznaku operuje pojmom realita, nedá brať vážne. A preto je to vážnejšie, ako by ktokoľvek čakal. Metauniverzum komiksových superhrdinov vydavateľstva Marvel, ktoré sa stalo v posledných rokoch veľmi výnosnou filmovou a seriálovou frančízou, už ponúklo svojím divákom všakovaké filmy. Spätne majú všetky spoločné azda iba to, že v svetle prvých Avengerov, filmu, ktorý sa do kín dostal v roku 2012, a jeho aktuálneho pokračovania Avengers 2: Vek Ultrona sa tie filmy (a seriály) javia lepšie. Respektíve, nie možno priamo lepšie, ale zmysluplnejšie, opodstatnenejšie.

Kvôli komplexnejšiemu obrazu, kvôli metatextovej nadväznosti a ďalším intertextuálnym huncútstvam a hlavne kvôli zdaniu, že tam kdesi, na druhej strane, niekto veľmi presne vie, čo robí a aký obraz nám chce vo výsledku ponúknuť. Lebo ono to nielenže už chvíľu trvá, ale to ešte aj chvíľu potrvá, do roku 2019 by, ak sa nezmenia súčasné výnosy, malo vzniknúť ešte 19 (!) filmov a seriálov bezprostredne súvisiacich s marvelovským metauniverzom. Vzniká tak čosi, čo na pôde popkultúry a vlastne aj umenia nemá dosiaľ obdobu. Čosi veľkolepé a majestátne, čosi, čo už teraz mení nielen samotnú podstatu filmového rozprávania, ale modifikuje aj divácke návyky, ba čo viac, samo naše vedomie audiovizuality. Filmy, seriály a komiksy, v jadre stále autonómne, zároveň však previazanejšie viac, ako v tomto štádiu tušíme.

Barok. Pre ľudí bez vzťahu k umeniu a jeho dejinám azda najmenej pochopiteľný, niekedy iba prvoplánovo krásny takým tým dekoratívnym spôsobom. Zátišia a obrazy vecí, čo vyzerajú ako veci samotné. Idey? Neviem, s platonizmom by som teraz na konci nezačínal, čo aj s ním v baroku? Ale barok, vážení, barok, to už nie je len tak. Niet čistejšieho umenia než barokového.
.autor je spolupracovník .týždňa.

Avengers 2 – Vek Ultrona (USA, 2015) Réžia: Joss Whedon. Scenár: Joss Whedon, Stan Lee, Jack Kirby. Hrajú: Robert Downey Jr., Chris Evans, Mark Ruffalo, Scarlett Johansson, Jeremy Renner, Samuel L. Jackson a ďalší.

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní.