na začiatku septembra so železnou pravidelnosťou zacítim vo vzduchu tú zvláštnu vôňu spojenú s nástupom do školy, stačí mi zavrieť oči. Je to zmes vône nových zošitov, starých učebníc, igelitových obalov, chemického kabinetu, čerstvej maľovky, spotených prezuviek, savom vyčistených záchodíkov a priškvareného oleja zo školskej jedálne.
Tá vôňa je môj úplne prvý a najsilnejší dojem zo školy, pamätám si ho dodnes. To, že som mala novú tašku, peračník, vytúžené biele krepsilónky a dve sviatočné mašle, viem len z fotky. V pamäti mi spolu s vôňou zostal sled momentiek, snímaných vo výške očí sotva sedemročného dieťaťa. Stojím vo vestibule školy v hustom dave rodičov a detí, nevidím, čo sa deje vpredu, tam, kde pobehujú dôležité pani učiteľky, som sama, lebo moja mama-učiteľka musela už utekať do svojej školy k iným prvákom a babička, ako vždy, mešká.
Slzy mám na krajíčku. Ale zrazu je tam, cítim jej suchú teplú dlaň, vloží mi do rúk čerstvú kytičku ruží z jej záhrady a ja smelo a šťastne odkráčam po chodbe do polovice natretej zelenou, od polovice nahor bielou, za pani učiteľkou Čiernou do svojej prvej A triedy označenej červenou stužkou. Konečne nebudem musieť poobede spať, konečne sa budem učiť tie dôležité veci ako môj starší brat, konečne budem vedieť čítať všetky jeho knižky!
.deti sa hrajú, lebo nič iné robiť nevedia
Väčšina dospelých kritizuje základné školy, že sa v nich deti málo hrajú, že sa im učivo nepodáva hravou formou, že sa na ne kladie veľmi veľa povinností, že je skostnatené a od čias Márie Terézie neprešlo žiadnou zásadnou zmenou. V mnohom majú kritici školstva zaiste pravdu, náš školský systém je možno málo tvorivý či málo motivujúci, v jednom sa však zásadne mýlia. Deti sa nechcú v škole hrať. Ony sa do začatia povinnej školskej dochádzky hrajú v podstate len preto, že nič iné robiť nevedia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.