keď som si v januári 2011 vymyslela rubriku Sedem cností a nerestí kňaz Anton Srholec a hudobník Marián Varga boli odvážni prvolezci, ktorí súhlasili, že nám poskytnú rozhovor bez toho, že by vedeli a videli, do čoho ich to chceme namontovať. Napokon, to sme poriadne nevedeli ani my, lifestylová úderka v zložení fotograf Boris Németh a ja. Čakali sme kultúrne, zábavné, športové, kulinárne či nákupné tipy. Netušili sme, že sa dozvieme oveľa viac a že všetky tie rozhovory budú veľmi otvorené, často prekvapivé, občas dobrodružné, ale vždy hlboko ľudské. Presne také, ako ich nastavil náš úplne prvý respondent, ktorého všetci dôverne volajú náš António. Aj ja som si ho hneď prisvojila.

Anton Srholec bol už v tom čase oficiálne dôchodca, stále však ešte pracoval ako riaditeľ resocializačného centra i ako kňaz. Vravel, že doháňa stratené roky. Otvoril nám dvere dokorán a vysvetlil, že nepotrebuje zamykať, lebo nič nemá. Vďaka tomu dobre spí a len vtedy má istotu, že nehreší. No a práve na túto odpoveď mi napadla tá drzá otázka, či máva aj kučeravé sny. Neviem si predstaviť, že by som nejakému inému kňazovi dokázala takúto otázku vôbec položiť a ak by som aj dokázala, že by ma po nej hneď nevyhodil. António sa len láskavo usmial a odpovedal veľmi diplomatickými slovami o ľudskej láske. Keď už sme boli pri tých snoch, prezradil nám, že vo sne často hľadá svoje auto. A nasledovala ďalšia drzá otázka, či dodržiava dopravné predpisy. A opäť nás prekvapil úprimnosťou: „Nie som úzkostlivý v zachovávaní cestovných predpisov, nie som ich otrokom.“

„V snoch často hľadám niečo stratené. Najčastejšie auto, neviem, kde ho mám zaparkované, nie a nie ho nájsť.“

Predpokladám, že v novej knihe Náš António, ktorú sme práve vydali, v dvoch otvorených rozhovoroch sa s ním môj šéfredaktor bavil o iných, zásadnejších veciach. Aj keď ja som presvedčená, že veľkosť človeka sa dá vyčítať aj z odpovedí o tom, čo rád robí vo voľnom čase. Veď posúďte sami. Tu je náš pôvodný rozhovor, ako bol uverejnený v časopise.

Zlomili ma na mobil
Uviazal som svoju dušu T-comu. Urobil som ďalší ústupok sedemhlavému drakovi, ako v tej rozprávke. Doteraz som si chránil svoju slobodu, ale presvedčili ma, že to patrí k životu. Doteraz ma nikto neobťažoval, keď som mal voľno od piatka obeda do pondelka rána, mohol som si odpočinúť. Teraz asi prídem o niečo ako súkromie, lebo nebudem mať to svedomie telefón vypnúť. Žiadal som si kúpiť ten starecký prístroj s veľkými písmenami.

Spím ako bábika
Podľa katolíckej teológie, kto spí, má jedinú istotu, že nehreší. S malými prestávkami dokážem prespať celú sobotu a nedeľu. V snoch často hľadám niečo stratené. Ako celý život niečo doháňam, tak aj v snoch. Najčastejšie hľadám auto, neviem, kde ho mám zaparkované, nie a nie ho nájsť.

Zbieram bezdomovcov
Moje hoby sú chlapi bez domova a ľudia sociálne marginalizovaní. Je to prítulné a niekedy vďačné, až sa človek hanbí, koľko dobroty je v nich. A niekedy je tam toľko potlačeného teroru a zla, že dá roboty nejako ho vytesať, aby sa mi peklo nezakorenilo v dome. Aj keď do toho vkladám čas a peniaze, tak ma tá činnosť obohacuje, rastiem s tým. Pridáva mi to na pokore. Niekto zbiera šperky, niekto známky, ja bezdomovcov. Mojimi rukami prešli mnohé významné diela, Hložníka som mohol mať takmer kompletného, ale necítim sa povolaný, tomu sa človek musí naplno venovať. Mal som priateľa vo väzení, ktorý zbieral všetko, celý byt mal zaprataný, bál sa otvoriť ľuďom, lebo by videli, čo má nazbierané. Nebol slobodný. Ja, čo nič nemám, nemám ani dvere riadne zavreté. Preto dobre spávam.

„Vínom sa neopíjam, mám rád sám seba, tak sa nechcem utopiť v alkohole.“

Za hudbu ďakujem
Mám asi stovku magnetofónových kaziet, to budem počúvať, keď budem starý. V poslednom čase som dostal liturgiu gréckych katolíkov. Ani neviem, komu sa mám poďakovať, či je to CD, alebo len neoficiálne nahrávky, mám to v počítači, naspieval to asi Zbor gréckokatolíkov z Cintorínskej. Krásne spevy. Gregoriánsky spev je monotónny, každý sa musí prispôsobiť jednému tónu, greckokatolícky je polyfónny, každý si nájde ten svoj hlas a pokojne a krásne si vyspevuje.

Športujem s rýľom
Vyrastal som v klerikálnom prostredí, kde mali mladí ľudia športovať, aby nehrešili. Na vrcholový šport som nikdy nemal bunky, tak si to teraz vynahradzujem a v televízii pozerám všetky zápasy aj extraligu. Na staré kolená mám radšej futbal, lebo vidím loptu lepšie ako puk. Mojím športom je starostlivosť o ľudí. Celé dni behám, vybavujem. V lete pracujem, som stará škola, zelená krv, dieťa z roľníckej rodiny, celý život, kade chodím, sadím vinicu a stromy.

Víno žehnám
V mojom dome nesmie chýbať chlieb a víno. Som Skaličan, „odkojený“ červeným vínom, skalickým rubínom (čo je klon frankovky lampart). Viem, ako sa dopestuje, čo to stojí, že to nie je studnička. Víno je slávnosť, symbol, radosť, vie vytvoriť atmosféru, keď sa ľudia zídu. Kedysi som bol aj someliér, degustátor, ale na staré kolená človek stráca chuť. Vínom sa neopíjam, mám rád sám seba, tak sa nechcem utopiť v alkohole. Času je málo a človek sa nemôže zastavovať, aby sa sústredil a dobehol, kam dobehnúť má.

Dilitujem
Počítač používam najmä na posielanie a prijímanie pošty. Dostávam pekné obrázky, veľa pekných vecí, symbolov, občas niečo sám pošlem ďalej, ale ak ma niekto chce príliš poúčať, tak to som sa naučil „dilitovať“. Vidíte, učím sa aj nové slová.

Čerstvo vydanú knihu, ktorá vás prevedie životom Antona Srholca, si môžete kúpiť v našom e-shope.