najviac sa na dezert vždy tešia deti. Dospelí sa všemožne snažia tváriť, že s nimi až tak nehýbe. No keď sa pred nich postaví, zazrieme v ich očiach rovnaké rozradostené iskričky. Kto by z nás odolal?
Vedci a lekári dnes všade rozhlasujú, že tie divné iskričky v očiach sú vlastne prudká fyziologická reakcia na ťažký návyk na cukor. Ten prirovnávajú k najtvrdšej droge, akú svet kedy na svojich bedrách nosil. Vraj keby sa mal cukor testovať podľa najnovších európskych noriem pre potraviny, neprešiel by a musel by byť vylúčený ako jedovatá prísada. No nikto na taký zákaz nemá odvahu. Veď kto by aj mal?
Zakázať veterník, krémeš či Sacherovu tortu? Musel by to byť poriadny blázon a povedzme si rovno – aj samovrah a masochista. Veď dezert je to najlepšie, čo nás môže pri spoločnom stolovaní počkať. Krásna sladká odmena v detstve za to, že sme zjedli aj tú nemožnú zeleninu a hlavný chod. V dospelosti zas jasná správa, že sa útrpná firemná večera za chvíľu končí. Jasná bodka. Potom už len káva a môžeme ísť.
„Dezert ako posledný chod v podobe sladkého zákusku sa začal objavovať až na konci devätnásteho storočia.“
No nie vždy to bolo tak. Zákusky a rôzne dobroty sa totiž neservírovali tak, ako to robíme dnes. A treba povedať, že táto naša tradícia podávať dezert na záver hlavného jedla je veľmi mladá. Mladšia, ako by sa nám mohlo zdať.
Sladkosti a prvé dezerty, ktoré by sme za ne mohli považovať, poznali ľudia už od staroveku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.