nutkavú potrebu najprv jedlo vymáčať v nejakej gebuzine, obaliť ho, a tak hodiť do ohňa, môžeme pozorovať už pri našich najstarších prapredkoch. Tí si takto často pripravovali ryby. Z vody a hliny si urobili malé blatkové cestíčko, v ktorom rybu pekne obalili, a potom ju hodili na oheň. Z blata sa vytvoril pevný rozhorúčený pancier, ktorý rybu vo svojom vnútri nádherne udusil vo vlastnej šťave.
Postupne, ako náš prapredok múdrel a zaklaplo mu v hlave zopár súvislostí, začal premýšľať, či by sa nedal vymyslieť obal, ktorý by sa nemusel po dopečení rozbiť a zahodiť. Tak vznikla keramika. Prešli ďalšie roky a človek už nezačal byť len múdry, ale aj pekne prefíkaný a skrsla mu v hlave ďalšia myšlienka. Čo takto vymyslieť obal, ktorý by sa nielen nemusel rozbiť a zahodiť, ale dal by sa aj zjesť? A vzniklo naše milé cestíčko.
tempura stratená v preklade
Techniku vyprážania pozná celý svet. Nájdeme ho v Japonsku, v Európe či v Amerike. Svoje prvé kroky však urobilo na našom kontinente. A podľa všetkého za myšlienkou čokoľvek máčať do zmesi vody, múky a vajíčka a následne to temperamentne hodiť do horúceho a náležite prskajúceho oleja, stoja Portugalci. Práve oni totiž túto módu rozšírili do celého sveta.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.