pokynuli babičke a tá ich počastovala z domáceho vaječného koňaku.
Všade vo svete sa vaječný likér spája predovšetkým s najväčšími zimnými sviatkami. U nás na Vianoce tento starodávny a lahodný nápoj úspešne vytlačilo razantnejšie hriatô, ktoré sa do treskúcej zimy stredoeurópskeho strihu zrejme hodilo viac ako hladký smotanový likér. Dodnes sa vajčák, ako sa v niektorých regiónoch žoviálne pomenúva, skôr považuje za babské pitie nehodné huby poriadneho chlapa. No na Veľkú noc ním nik nepohrdol. Najmä keď mal obehať pol dediny (ak nie celú) a všade ho držali pri stole tak dlho, kým do seba neobrátil aspoň dva poháriky a pri viazaní stužky na korbáč ešte jeden.
„Keď sa pomedzi pánske návštevy dámy sušili a prezliekali, mali sa čím razantne potúžiť, aby navzdory ľudovým zvykom predsa len neľahli do perín v horúčkach.“
Vo vaječnom likéri je alkoholu menej než, povedzme, v starej dobrej ražnej, takže dobre vychovaný chlap radšej poslušne lúchal žltú babskú bačorinku. Najmä ak po veľkonočnej oblievačkovej a šibacej šichte nechcel prísť domov za svojou preparfumovanou a šestnásťkrát prezlečenou ženou zrichtovaný pod obraz boží. Aj ženy so sebou navzájom súcitili a vždy vytvorili akýsi vajčákový kartel. Každý rok moja babka na Veľkú noc pripravovala pre istotu vaječný likér v dvoch vydaniach. Jeden pre polievačov a šibačov – pri ktorom s alkoholom výrazne šetrila so súcitu k spolutrpiteľkám – a druhý, určený výhradne pre polievané chuderky ženy, kde toho alkoholu bolo presne toľko, ako zákon káže.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.