Čo robíme, keď chodíme?

písať o chodení, ešte k tomu sediac a hrbiac sa v interiéri, to už je len koncept! Čítať, ako píšu o chodení iní, znamená, že niečo sa do pohybu predsa len dá, najskôr výčitky svedomia. Zmätený usedený typ ešte môže nazrieť poza výkon a zamerať sa na motivácie tých, ktorí sa nepremiestňujú, ale skutočne chodia. Napríklad režisér Werner Herzog v roku 1974 prešiel pešo z Mníchova do Paríža. Cestu podnikol ako obetu za uzdravenie filmovej kritičky Lotty Eisner. Britská komička Jo Brand tento rok v januári kráčala 240 kilometrov naprieč krajinou v ľúbeznom ostrovnom počasí, čím podporila známu charitatívnu akciu Sport Relief. Lúskaním týchto projektov sa opatrne dostaví, a možno aj pešo, katarzia.

chôdza ako filozofia

Chôdzu je možné poňať vo veľkom štýle a priviesť ju do spoločnosti kategórií ako zmysel, bytie, čas a spol. Frédéric Gros to v knihe Filozofia chôdze (2008) predvádza na majstrovskom stupni. Čítavým štýlom tu na chôdzu nabaľuje myšlienkové vrstvy a buduje celok mnohých presahov. Podrobne sa venuje slávnym hlavám, ktoré chodili pešo vášnivo a vytrvalo a každý inak.

„Byť v pohybe je fajn, ale ako uchopiť čas, ktorý si táto činnosť pýta?“

Friedrich Nietzsche pokladal sedenie za hriech a neveril žiadnej myšlienke, čo nevznikla na voľnom priestranstve. Napriek zdravotným ťažkostiam chodil neúnavne, sám, len so zápisníkom. Arthur Rimbaud od mladosti utekal, presúval sa z miesta na miesto, veľa pokoja nenachádzal, napriek tomu neprestával a doslova sa prekráčal životom.

Immanuel Kant mal v železnom pláne dňa vychádzky naprogramované na piatu popoludní. Chodil v každom počasí po rovnakej trase, ktorú podľa legiend zmenil len dvakrát v živote: keď si potreboval vyzdvihnúť knihu Emil alebo O výchove (J. J. Rousseau bol tiež aktívny chodec) a overiť si info o vypuknutí Francúzskej revolúcie. H. D. Thoreau deň bez niekoľkohodinovej prechádzky rovno škrtal z kalendára. Chôdzu pokladal za vznešené umenie, povolanie, ktorého kapitálom sú voľný čas, sloboda a nezávislosť.