s divadelným režisérom a umeleckým šéfom Astorky Mariánom Amslerom sme sa stretli pár hodín pred prvým verejným predstavením jeho novej hry Fanny a Alexander v SND. Povedal nám, že jeho tvorivá režisérska práca sa skončí, keď to ide prvýkrát celé a má pocit, že je to dobre. Potom už len opravuje chyby.
V prípade nového predstavenia, ktorého predlohou je vyše trojhodinový film Ingmara Bergmana a ktoré pôvodne trvalo 4,5 hodiny, sa však na poslednú chvíľu, víkend pred premiérou, rozhodli o hodinu ho skrátiť.
„V tomto prípade však nestačilo povedať hercovi, aby vynechal 4 vety, lebo predstavenie je natoľko technicky náročné, že každá malá zmena spustí lavínu ďalších. Bolo treba obehať ďalších 30 ľudí, lebo na to sa viazala točňa, na ňu svetlo, kamera, zvukár,“ vysvetlil nám Amsler. „Po jednej vyhodenej scéne sme zistili, že kameraman zostal na opačnej strane javiska a nestihne prebehnúť, ešte sa mu aj kábel zasekol. Stále to nie je ustálené.“
Predstavenie je to skutočne náročné, vyžadovalo si skoordinovať prácu takmer stovky ľudí, čo podľa vyjadrenia dramaturgičky Dariny Abrahámovej režisér zvládol s budhistickým pokojom a úsmevom. Nám prezradil, že to preto, že sa hnevať nevie, keď sa pokúša kričať a nadávať, ľudia sa smejú. V každom prípade, nie je to jeho štýl a radšej štyrikrát láskavo vysvetlí niekomu, čo chce, ako keby mal na neho nakričať.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.