Nenechám si nanútiť strach

olja Triaška-Stefanović prišla na rozhovor do redakcie plná dojmov z rodinného výletu do Paríža. Oproti návšteve pred troma rokmi to však bolo celkom iné mesto. „Bary sú prázdne, pričom je vrchol sezóny, pri atrakciách je oveľa menej ľudí ako pred tromi rokmi. Cítiť dôsledok útokov, všade sa kontrolujú tašky, všade sú policajti, vojaci s puškami,“ povedala Olja, ale hneď dodala: „Nechcem dovoliť, aby mi niekto vnucoval strach, aby som sa zatvorila v byte, aj tam sa môžem pošmyknúť a zlomiť si väzy. Len v metre sa tomu nedá vyhnúť, stále nás upozorňovali, aby sme si dávali pozor na tašky, stále pripomínali nebezpečenstvo, nedá sa upokojiť a len tak ísť.“

Keď Olja hovorí o prekonávaní strachu, nehovorí len frázy. Mala 13 rokov, keď sa začala vojna v bývalej Juhoslávii a jej sa skončilo idylické detstvo, musela rýchlo dospieť. Nesloboda v štáte jej však pomohla v mladosti objaviť slobodu v hudbe a ľuďoch. „Našla som rovnakú krvnú skupinu v kluboch, kde sa hral punk, alternatívna hudba, kde neexistovala vojna, púšťali sme hudbu zo všetkých republík, to ma priviedlo do sveta umenia. Uvedomila som si, že túto slobodu chcem mať stále. Začala som chodiť do galérií, v nezvyklých priestoroch sa robili diskusie, besedy, protivojnové performancie. Zapájala som sa do diskusií a uvedomila si, že mi slovo nestačí, že by som tú emóciu a podnet chcela spracovať aj vizuálne. Potom som nastúpila do ateliéru dokumentárneho filmu u režiséra Želimira Žilnika a on mi povedal, že by som mala skúsiť fotiť. Nefotila som dokument, mala som strach ísť do prvých línií, tak som si povedala, že sa radšej budem vyjadrovať prostredníctvom iných tém. Zistila som, že fotografiu môžem študovať na VŠVU v Bratislave, tam ma prichýlila Milota Havránková a už to bolo.“

Olja Triaška-Stefanović polovicu života vyrastala v jednej krajine, polovicu v inej a v hlave má z toho jemnú schizofréniu, nosí si so sebou všade veci, ktorými si vytvorí domov tam i tu (napríklad vianočné svetielka na fotografii).