mirka Ábelová nikdy nechcela písať texty piesní. Iba raz vyslovila túžbu, že ak by ju oslovil David Koller z Lucie, tak by do toho dala všetko. O dva týždne jej poslal SMS, že ho zaujala v Nota Bene, ktoré mu predala v Košiciach bezdomovkyňa.

Na konci tohto mystického príbehu je čerstvá soška Anděla za najlepší český album. Čo bolo medzitým, už rozobrali bulvárne médiá, a tak sa my môžeme venovať tomu, ako vznikajú jej básničky, ktoré vždy písať chcela. Takto:

„Básne píšem stále. To je konštantný proces, zatiaľ to funguje, nemám tiché obdobia. Nápady si zapisujem do mobilu, keď mám čas, tak si to prepíšem na papier, o nejaký čas do počítača, vyškrtávam, mením, vraciam sa k tomu. Ale krátko predtým, ako mi má knižka vyjsť a chvíľku potom nenapíšem ani čiarku. Na chvíľku sa mi to v hlave zastaví, aby som sa mohla tešiť a potom to pokračuje.

Tretia básnická zbierka Básničky pre domáce paničky vznikala v podstate dva roky. Najviac roboty bolo počas editovania finálneho rukopisu s Ivanom Štrpkom. Bolo to super, zo všetkých editorov som sa s ním zatiaľ najviac zhodla. Prvý bol Kamil Peteraj (Striptíz, 2011), nemali sme veľmi čas, niečo oznámkoval, navrhol, ale nebolo to ako s Ivanom, že sme sa stále stretávali v Dúbravke v krčme, prešli texty, rozprávali sa o nich. Pri druhej knihe (Na!, 2014) som mala editora Vlada Šimeka, to sme sa hádali, on mal predstavu pre mňa oveľa experimentálnejšiu, ako som to cítila ja sama. Dodnes sa k tej knižke nepriznáva, nebol s ňou spokojný. Táto posledná bola najplynulejšia, to, čo navrhol Ivan, že treba dať preč, s tým som prišla na stretnutie aj ja sama.