marcipán bol vždy niekto. Blonďatý horenos, čo sa ešte aj dnes rád vyťahuje, nechá sa dlho spracúvať, kým sa podvolí a zvyčajne pokryje svojou bielou nudou všetko, čo je krásne a svedčí o cukrárskom fortieli. Hádam sa nenájde jediná svadba či oslava s deťmi, aby sme na nej nenašli tortu potiahnutú touto pologumenou pokrývkou a ozdobenú vyfintenými farebnými kvietkami či postavičkami z tej istej látky. Až sa nejeden človek začuduje, čo všetci na tom marcipáne tak vidia.
Nuž, odpoveď je jednoduchá. Marcipán v súčasnej dobe už nie je to, čo býval. Poviete si, nič nové pod slnkom, veď už ani budúcnosť nie je, čo bývala, ako by mohol byť teda nejaký mandľový modurit. Lenže ten už dávno neobsahuje to, čo z neho robilo kedysi vrchol každej slávnostnej tabule podávanej na kráľovských dvoroch. Dnes už v marcipánových pastách len s veľkou námahou nájdeme ich hlavnú ingredienciu – mandle, o vode z pomarančových kvetov ani nehovoriac.
Namiesto nich tam hniezdi kopa zvláštnych vecí, ako napríklad kukuričný škrob, sójový lecitín a iné zložky, ktoré nám z neho robia trvácnosť nadtrvácnu, niečo, čo prežije tretiu svetovú aj apokalypsu biblických rozmerov naraz.Pričom kedysi sa o delikátnosti marcipánu písali doslova ódy. Začnime napríklad takým Shakespearom, ktorý ho v Rómeovi a Júlii spomína hneď v piatom obraze prvého dejstva a pokračujme Tomášom Akvinským, ktorý ho zanietene obhajuje a svojim spolubratom vstupuje do duše.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.