Operence v meste

v nedávnej minulosti patrili ornitológovia prevažne k výskumníkom lesného typu. Taký ornitológ do seba nadránom kopol kávu, zbalil si do ruksaku poživeň a trielil z mesta na svoju lesnú lokalitu. Tam skontroloval búdky sýkoriek, muchárikov a brhlíkov, zapísal si do notesa všetky vtáky, čo videl alebo počul a po návrate do mesta sa snažil v teple mestskej kancelárie rozpliesť zložitú pavučinu evolučno-biologických vzťahov. Lesnému ornitológovi však uniklo, že najrukolapnejšie vedecké dôkazy mal v meste priamo pred nosom. Našťastie, v posledných desaťročiach narastá počet ornitológov mestských, pričom výsledky ich výskumov sú často zaujímavejšie ako výsledky ornitológov ortodoxne prírodného typu.

mestá ako ostrovy

Vtáky, ktoré žijú dlhé roky v mestách, sa od svojich príbuzných poletujúcich vo voľnej prírode výrazne odlišujú, napríklad v dĺžke a intenzite spevu, plachosti, odolnosti či hustotách populácií. Vieme, ako a prečo sa vlastne začali vtáky sťahovať do miest? Mestá sú pre ne ostrovmi v mori poľnohospodárskej či lesnej krajiny. Mohli by sme veriť predstave, že jednu z oplodnených samičiek zunovali rodné polia, lúky či lesy a vybrala sa do mesta. Tam si postavila hniezdo, priviedla na svet mláďatá, vypiplala ich. Dorastu sa darilo, zakladal si svoje rodiny, a takto to pekne rástlo geometrickým radom. Predstava nenáročná a celkom dobrodružná, ale v prírode to takto nefunguje. V skutočnosti by osamelej samičke nemal kto pomáhať postaviť hniezdo, a keby to aj zvládla, v čase sedenia na vajíčkach by uhynula od hladu, pretože by sa nenašiel nik, kto by jej doniesol potravu. Ďalším problémom by bolo, že jej dospelé deti by nenašli vhodných partnerov, čiže by im nezostávalo nič iné, len sa páriť medzi sebou. Takéto potomstvo by už o pár rokov zdegenerovalo a postupne vymrelo.

Reálnejšou predstavou o presťahovaní niektorých vtáčích druhov do civilizácie je tá, že sa sem dostali počas zimného sťahovania. V tomto ročnom období je v mestách, na rozdiel od voľnej prírody, viacero dostupných zdrojov potravy – smetiská, kontajnery na sídliskách a podobne. Ani snehová pokrývka tu nie je taká vysoká a roztopí sa skôr ako vo voľnej prírode. Niektorým vtáčím druhom tento stav natoľko vyhovoval, že sa rozhodli v mestách zotrvať aj po uplynutí zimného obdobia, zahniezdili a vyviedli na svet mláďatá. Spočiatku mohla byť výhodná aj nižšia konkurencia – väčšina vtáctva hniezdila vzorne, ako velila tradícia, čiže mimo mesta, takže bol dostatok potravy a bolo málo konkurencie. Malo to však aj svoje negatíva, hoci len to, že pri nižšom stave populácie stačilo, aby nastal triviálny výkyv a rod vyhynul. Priekopnícke generácie museli bojovať aj s ďalšími problémami, viaceré druhy, napríklad jastrab krahulec, sa mohol do mesta nasťahovať až po tom, čo sa tam nasťahovala jeho zvyčajná korisť, teda drobné spevavce.

veľa dravcov – spevavcova smrť

O tom, v akom prostredí bude jedinec existovať, rozhoduje jeho životaschopnosť. S tým súvisí otázka smrti a jej príčiny. Je známe, že vo voľnej prírode sa máloktoré jedince dočkajú pokojnej staroby, väčšinou hynú pod pazúrmi či zubami predátora. Ďalším dôvodom sú parazity, čo však neznamená, že napríklad nejaký spevavec uhynie len preto, že je nimi skrz-naskrz prelezený. Parazity však spôsobujú oslabenie imunity a celkovej kondície a pozornosti, takže takýto jedinec svoj osud spečatí tým, že sa rýchlejšie stáva obeťou kuny či túlavého psa.