moja gitarobasa má osem strún, znie tak, akoby hrali dvaja ľudia.

Jeden na base, druhý na gitare. Je to jeden z mála mojich dizajnérskych nápadov, ktorý sa dočkal realizácie. Vyrobil som maketu z polystyrénu a oslovil nástrojára Bruna Urbana. Požičal som si na ňu peniaze a na ulici si ich odohral, za 30 dní som to mal späť. Málo ľudí na nej dokáže hrať. Hrával som veľa. Eventy, bary a dokonca párkrát aj v televízii. Potom som sa zbadal, že by som sa mal vrátiť k tomu, čo som vyštudoval. Začal som zbierať dizajn, no stále som ho nezačal programovo tvoriť.

od malička som chcel navrhovať autá.

Rodičia bývali dlho v práci. Som jedináčik. Povedali, že keď niečo veľmi chcem, mám si to nakresliť, a potom uvidíme, či to dostanem. Tak som si kreslil autá. Študoval som dizajn na Technike, keď mala VŠVU výstavu študentských návrhov automobilov v Berlinke. Boli tam úžasné kresby a modely. Zakrátko som urobil rozdielové skúšky a dostal sa ku Štefanovi Kleinovi. Neskôr ma očarili staré autá. Mám ich niekoľko a je to celkom náročné hoby.

neviem oddychovať.

Stále mám niečo na práci. V Slovenskom múzeu dizajnu občas nosím televízory, vypisujem darovacie zmluvy, robím komentované prehliadky a čistím exponáty. Nadviazali sme kontakty so zahraničím, popularizujeme dizajn a inšpirujeme mladých dizajnérov, ktorí by mohli pokračovať v našej tvarovej tradícii. Pracujeme na vývoji softvéru, ktorý by na základe tvarovej kontinuity dokázal vytvoriť nový dizajn. Keď prídem domov z Múzea, pracujem pre ďalších. Píšem slogany, texty rozhlasových spotov a články, ilustrujem knihy, kreslím logá, a starám sa o svoj cykloobchod.

hocijaká práca ma motivuje.

Iba vešať záclony a obliekať obliečky, to nie. Ale napríklad rád vešiam opraté veci, usporadúvam ich. Ponožky sem, trenky tam. Keď v potravinách vykladám košík, čudne sa na mňa pozerajú, lebo veci zoraďujem podľa výšky a tvaru do čo najkompaktnejších rozmerov a čiarovým kódom smerom k pokladníkovi. Je to preto, že dva roky v kuse upratujem depozitáre.

po šiestej hodine večer ma vždy prepadnú pocity zbytočnosti.

Obdivujem priateľku, že to so mnou vydrží. Keď začnem rozprávať o zmysle života, o potrebe žiť inak, plus cynické reči o peniazoch na prvom mieste, musí to byť hrozné. Asi je to únavou a stresom. O 18.00 ma vždy berie na spanie, ale práve vtedy prídem z práce domov a uvedomím si, že už toho veľa nestihnem. Potom si pozriem správy, rozčúlim sa, okolo ôsmej sa zas naštartujem a potiahnem to do tretej v noci. Je to tak takmer každý deň už dva roky. Zmením to.