v eufórii som všeličo nasľuboval.

Všetko urobím, napíšem, svet sa mi videl guľôčka maličká, na stole som už mal Krivošovu monografiu k výstave, ktorá sa, našťastie, odložila na jeseň, tak som získal čas. Prišli zimné prázdniny, pár dní v Paríži a mňa skolila črevná chrípka. Zrejme som bol poriadne „vyflusnutý“. Povedal som si, že odteraz urobím čokoľvek, keď pán boh dá, ale už nikdy v tomto živote si nedohodnem žiadny deadline. Kedysi ma deadliny netrápili, ale po mnohoročnej skúsenosti absolútneho flákača prišiel zlom, obrátil som sa zo Šavla na Pavla, a začal som byť až úzkostlivý. Túžim byť znovu lenivý, strácam však vieru, že k tomu dôjde. Ale dôjde.

všetky práce píšem rukou.

Počítač je môj písací stroj, ale neviem pri ňom rozmýšľať. Mám veľa poznámok a tie sa potom menia na článok. Ako mi kedysi hovoril Tatarka, že v prvom rade sa musí načítať, tak ja som zas napoznámkovaný. Negooglim. Ale mám mladú ženu, ktorá rozmýšľa googlovým spôsobom a všetko si vie overiť, keď treba. Mne stačilo raz, keď som hľadal nejakú knižku kvôli vročeniu a uvidel, čo všetko mi google vypľul, povedal som, prosím, vypnúť!

vychovávam dcéru, píšem s ňou domáce úlohy.

Pri mojich starších deťoch som uplatňoval rodičovský princíp vyhrážania sa a kričania. Automatizmy sú automatizmy, pokúsil som sa s týmto začať aj pri najmladšej, strašne som neuspel. Zbadal som náznak strachu, slzičky a zahanbil som sa. Aj predtým som sa hanbil, ale až keď už bolo po tom, čo som sa neovládol. Teraz som zmenil rétoriku. Áno, dcéra chodí aj na výtvarku. Keď si predstavíte, koľko sa tí nemeckí expresionisti natrápili, aby niečo spáchali, a toto vám našmyká šesťročné decko (pozri foto)! Ale to sa rýchlo mení.

všetko ma vie rozčúliť.

Netrieskam dvermi, však sú drahé, ale vrieskam, najradšej keď som sám, lebo si môžem uvoľniť slovník. Niežeby som bol hádavý, ale keď som dlho sám, aj so stoličkami sa pohádam. Dal by som svoju vznetlivosť do záložne. Žiadne štartovanie, poviem niečo a rozmýšľanie nasleduje až potom.

v ničom sa neobmedzujem, len si to potom odskáčem.

Keď si viac vypijem, tak ma to viac bolí, už dlho sa neprežieram, lebo to bolí ešte viac. Najnebezpečnejšia chvíľa v živote človeka nastane, keď sa ohlási cudnosť. To je katastrofa, lebo potom to už ide dolu vodou. Či sa u mňa ohlásila? Všetko vám nemusím prezradiť. Ale poviem vám vtip: príde Green ku Kohnovi: So Sárou sa rozvádzam od stola aj od lože. Pre boha, vám už ani jesť nechutí?

nemôžem nikomu radiť, ako bojovať s pýchou.

Predstavujem si ju ako takú obrovskú ženu, ktorá je neukojiteľná. Keby som mohol vo svojom živote niečo spätne meniť, pristrihol by som svojim ambíciám maximálne krídla, tak, aby mohli vyletieť len ako sliepka. Bolo to zhubné a nič to neriešilo. A tiež by som zmenil svoje dávne náhľady na ženu. Aké boli? Mačovské. Okolo mňa sa to dynamicky feminizovalo, bolo treba pochopiť význam a vážnosť tej tendencie, nájsť jej akosť. Na to som bol však prisprostý.

bol by som vynikajúci zberateľ umenia, keby som bol vynikajúci oligarcha.

Keďže nie som, moje znalosti slúžia iným, keď majú neistotu, tak sa prídu poradiť, overiť pravosť obrazu. Na začiatku 90. rokov som urobil Čunderlíkovu monografiu a v naivnej viere, ja idiot, som urobil súhrn všetkého, čo existovalo. Výborný zdroj pre kunsthistorika, ale aj pre falšovateľov. Ako by vyzerala moja súkromná zbierka obrazov? Hoci som sa sám podieľal na tom, aká je dnes predstava o modernom slovenskom výtvarnom umení, existujú ešte aj podprahové, spodné prúdy, nemusí sa z nich nič vyvinúť, to je tak, ako keď vzniká život, pokus, pokus, pokus.

A tu sú ešte bonusové neresti&cností Juraja Mojžiša, ktoré v papierovom vydaní časopisu nenájdete: