tak si našinec kráča po nádhernom Istanbule, presnejšie, kochá sa úzkymi uličkami pokojnejšej a turistami menej navštevovanej časti Cihangir, ktorou tak krásne žijú knihy Orhana Pamuka, navštívi dokonca aj jeho pôvabné Múzeum nevinnosti, dokresľujúce rovnomenný a ešte pôvabnejší román, a vydá sa do kopca smerom k Taksimskému námestiu.

Ako si tak kráča, zrazu padne do pasce, ani nevie ako. Pozrie napravo a vo veľkých oknách niečoho, čo vyzerá ako kaviareň zo začiatku devätnásteho storočia, na neho žmurkajú chrumkavé očká lístkového cesta. Lesknú sa ako naleštené polodrahokamy, nevšedné jantáry, ktoré namiesto zaliateho praveku majú v sebe medom navždy uväznené pistácie, vlašské orechy a mandľové lupene. A našinec už vie, že je stratený, že práve udrela posledná hodina jeho turistickej prechádzky. Už tuší, že si tam sadne, do toho okna, a bude pekne kúsok po kúsku klásť do svojich úst lepkavých reprezentantov stoviek možných variácií tejto pekelnej pochúťky. A čo je najhoršie, neprestane, až kým neochutná všetky. Napriek tomu, že pri každom jednom očku cíti, ako tlstne, ako sa z tenkého našinca za jedno posedenie stáva vypasený paša.

Baklava je zvodná až strach. Je napitá sladučkým sirupom a na tento fígeľ už zbalila nielen zopár maškrtných pocestných, ale doslova celé národy. A tie sa teraz naťahujú a handrkujú medzi sebou o to, komu táto šťavnatá odaliska patrí, kde a v čom háreme má svoj domov. Bitka je to naozaj ľúta, padajú aj nevyberavé podpásovky – vyťahuje sa ďaleká minulosť, vojny i dávno zabudnuté krivdy. Do bitky sú zapletené národy Stredomoria, Severnej Afriky, Prednej Ázie, Mongolska, Kaukazu či potomkovia Perzie. A treba povedať, že je to taký virvar etnologických a etymologických dišpút, taká mätež jazykov, o akej sa babylonskej metafore iba sníva.

No najväčší boj medzi sebou vedú Gréci s Turkami. Tí sa síce naťahujú skoro o celú svoju kuchyňu, no pri baklave, tam ide o prestíž. Turci argumentujú koncovkou –ava, ktorá je pre nich typická a srdcervúcim príbehom o tom, ako prvé plechy tejto cukrovinky pripravili v chýrečných kuchyniach paláca Topkapi, aby sa podávali počas Ramadánu.

Gréci zas poukazujú na istý recept zo starovekého Grécka, kde sa lístkové cesto, nimi nazývané filo, rovnako sladilo orechmi a medom a volalo sa plakous či koptoplakous. Do tejto hádky zas netaktne vstupujú horlivci, ktorí sa voľajakým nedopatrením začítali do starých spisov od starorímskeho autora Cata staršieho – niektorí ho poznajú pod krycím menom Cenzor – a našli tam recept na koláč menom placenta. A zhodou okolností sa náramne podobá na baklavu. Ibaže namiesto orechov sa do neho dával tvaroh a namiesto cukrového sirupu med.