V hlave mám veľa projektov, ale nepletie sa mi to.

Naučil som sa, ako v tom mať systém, viem prechádzať z jedného do druhého, ako dirigent. Scénograf musí byť trochu režisér, samozrejme výtvarník, trochu dramaturg, trochu herec, veď ich obliekame, trochu psychológ, remeselník, archeológ, historik. Som starý desaťbojár. Postupom času a skúseností som sa naučil byť veľmi produktívny, ale musím to mať premyslené. Mali sme chalupu na Liptove, deťom som povedal, teraz hodinu idem pracovať a ľahol som si na priedomie. Suseda sa pýta dcéry: Čo, ocko spí? Nie, pracuje. Viem si zavrieť hlavu, rozkategorizovať všetko a potom si spísať na papier, čo potrebujem, čo nie, zistiť toto, kritické je toto, plusy, mínusy... a na základe toho už potom idem ako na troleji. Len čo to položím na papier, už s tým viem robiť. To je manuál.

Neznášam násilie.

Keď môžem, tak sa mu vyhýbam. Nemám rád, keď na mňa niekto tlačí, ak je to verbálne, tak to zastavím, ale fyzickému násiliu sa neviem brániť. Keď som bol malinký, hrával som futbal aj hokej, ale nevedel som sa biť a nerozumel som tomu, prečo ma niekto otĺka. Tak som radšej išiel lyžovať. Tam som sa otĺkal iba sám.

Robil som viac športov.

Dlho som závodne lyžoval, našťastie som sa úspešne vyhol vrcholovému športu, keď som odišiel na ŠUP-ku do Kremnice. Dnes som vášnivý windsurfer a skialpinista. Som z Liptovského Mikuláša, s otcom sme kompletne preliezli hory naokolo, ani sme nevedeli, že sme skialpinisti. Takéto lyže (pozri foto, v kostýme od študentky Veroniky Vartíkovej) mal aj môj otec. Nie sú jeho, pred dvoma rokmi som ich našiel opreté na vrátnici a zobral si ich do kancelárie, že tieto už nedám nikomu. Dodatočne vysvitlo, že patrili mame Petra Šimuna. Už som ich nepustil.

Nenormálne mám rád žinčicu.

To sa aj najem, aj napijem, dva v jednom. A robíme si doma vlastnú bryndzu. Na Liptove si kúpime veľký bochník vykysnutého ovčieho syra, pomeliem ho na mäsovom mlynčeku a Katuška, moja žena, to mieša so soľou do bochníkov. Potom to dáme do mrazničky a celý rok z toho žijeme. Jedlo je pre mňa liek, dôležitá vec. Jem všetko, lebo si jedlo vážim, nečítam popri tom, nerozmýšľam o inom, keď jem, tak jem. Akurát som prišiel o svalovú hmotu, keď som bol v 90. roku asi pol roka vegetarián, vtedy som vyschol a už to neviem nabrať.

Morálka je pre mňa zásadná.

Ctím desatoro, tam je všetko. Keď sa nám narodili deti, pýtal som sa, aký manuál mám použiť na výchovu? Nemal som žiadny, navyše som bol stále preč, robil som ako blázon, aby som rodinu uživil. Potom som si uvedomil, že deti žijú podľa toho, ako žijeme my so ženou. Keď som to spoznal, povedal som si, čo blbneš, že chceš niekoho vychovávať.

Trošku mi chýba humor.

Veľmi ho mám rád, ale ako ma život dostával do racionálnych koľají, bolo srandy čoraz menej. Rád by som si sám zo seba uťahoval, s deťmi sa mi to už občas darí. Ani vtip neviem povedať, pokazím ho. Ale veľmi rád sa smejem. Stačilo, aby môj blízky priateľ a báječný rozprávač Jano Króner povedal: A tento poznáš? A ja už som sa smial.

Veľmi rád pozorujem ľudí.

Študujem si, kto je ako oblečený. V päťdesiatych-šesťdesiatych rokoch človek presne vedel, toto je právnik, lekár, učiteľ, predavač, teraz sa to nivelovalo, rozplynulo do ničoty, už to aj sám sebe odmietam pomenovať. Len si poviem, toto je zaujímavý človek. Rozdeľujem, keď na ulici vidím kostým a odev. To sú dve rozdielne veci. Kostým vytŕča spomedzi mnohých odevov, keď niekto šialene skombinuje úplne štandardné oblečenie. To ma priťahuje. To rád využívam.

A tu je ešte niekoľko bonusových nerestí&cností Petra Čaneckého, ktoré sa na papier nezmestili a nájdete ich len tu na webe:

Stále kreslím rukou.

Keď robím priestor, tak už to robím v počítači, ale inak sú to tisíce kresieb. Neviem si predstaviť, že by som to z nejakého programu vyťahoval. Študenti už používajú počítač viac, kreslia pomenej, ale scénograf musí vedieť kresliť, za každých okolností musí vidieť proporcie, a to sa nedá získať inak ako kreslením.