Generácie skype

mnohí z nich si na staré kolená osvojili nový zvyk. Každý deň ešte predtým, než zapnú televízor a zohrejú si večeru, zapnú počítač. Zvyčajne je to ten najstarší škatuľový model, ktorý kúpili deťom pred niekoľkými rokmi. Na tom vôbec nezáleží. Zaujíma ich iba jediná ikonka, písmeno S v modrom štvorčeku. Neexistujú žiadne štúdie, ktoré by potvrdili, koľko slovenských rodičov v strednom veku je okolo šiestej podvečer online „na skajpe”. Ale môžeme odhadnúť – stovky, tisícky.

Podľa OECD sa od roku 1998 do roku 2012 počet slovenských študentov v zahraničí viac než zdesaťnásobil, z necelých tri a pol tisíc na 36-tisíc. Dá sa predpokladať, že úmerne narastal aj záujem rodičov o modrú ikonku. Keď už v sedemnástich odíde dcéra z domu do krajiny, ktorej jazyku rodičia nerozumejú, možnosť vidieť dieťa online – to je ako nakuknúť do otvorených dverí detskej izby. „Aj keď mi často povie: Mami, fakt nemám nič nové, veď som ti včera všetko povedala! Aj tak ju musím aspoň raz cez deň počuť. Nech mi aspoň povie, či sa učí alebo či ide von. Jednoducho, či sa má dobre,” spovedá sa pani Cibulková z menšej závislosti od Skype. Od tej zázračnej technológie, ktorá je zadarmo a vďaka ktorej môže svoje deti vidieť častejšie ako dvakrát do roka. Keď im už globalizácia vzala deti, dala im aspoň Skype.

stratená v Honolulu

Aj keď sa Veronika Cibulková tvári, že občas je toho Skype priveľa, dobre vie, aký dôležitý je pre spojenie s mamou. Už v sedemnástich, ako druháčka na strednej škole, odišla z Partizánskeho študovať na univerzitu do zahraničia. A bol by to asi menší šok, keby išlo iba o také obyčajné zahraničie. Veronika však odišla na Kostariku. „Čo spravili rodičia ako prvé, keď sme sa dozvedeli tú správu? Otec veľavážene vytiahol rodinný atlas, aby sa pozreli, kde to vlastne je.” Veronika bola nadšená, chcela ísť hocikam. Len nech to znamená odchod zo slovenskej strednej školy, ktorá ju vôbec nebavila.

Radšej vo voľnom čase dobrovoľne pracovala v Červenom kríži či v mestskom parlamente. Slovenská škola pre ňu prestala byť výzvou. Už na prijímacích pohovoroch, ktoré si Veronika sama zorganizovala a rodičov poprosila len o odvoz, mama spozorovala prebudenie nadšenia u svojej dcéry. A aj keď ju v sedemnástich nechcela nikam pustiť, nadšenie ju prevalcovalo. Po dokončení strednej školy už ani nepadol návrh dať si prihlášku na slovenskú vysokú školu. Veronika študovala pár rokov vo Francúzsku, teraz pokračuje v New Yorku.

„Keď už v sedemnástich odíde dcéra z domu do krajiny, ktorej jazyku rodičia nerozumejú, možnosť vidieť dieťa online – to je ako nakuknúť do otvorených dverí detskej izby.“

Počet študentov podobných Veronike od roku 1999 u nás nepretržite rastie. Slovensko sa teda postupne podľa OECD vypracovalo na tretie miesto (za Luxemburskom a Islandom) v počte študentov v zahraničí. V roku 2014 sa na fenomén „brain drain”, čiže odlev mozgov, pozrel Miloslav Bahna zo Sociologického ústavu SAV. V odlievaní mozgov identifikoval hneď niekoľko významných medzníkov. Prvý v roku 1999, keď podpísanie protokolu medzi ministerstvami školstva umožnilo bezplatné štúdium Slovákov v Česku. Kým teda ešte rok predtým tvorili medzi študentmi v zahraničí tí v Česku iba 31 percent, v roku 2012 ich už bolo takmer 69 percent. Do ďalších krajín sa na štúdium Slováci rozbehli vstupom do EÚ v roku 2004. Ešte prudkejší odlev naštartovalo otvorenie pracovného trhu v Británii – kým v roku 1998 tam študovalo 74 ľudí, v roku 2012 ich boli už tri tisícky.

Zaujímavé je, že Bahna vo výskume nerozosielal dotazníky študentom, ale oslovil dvesto rodičov, ktorých deti študujú v zahraničí. Zistil tak zaujímavé informácie o ich rodinnom pozadí. Napríklad aj to, že častejšie sa vracajú deti tých rodičov, ktorí v dotazníku odškrtli, že svoje dieťa by mali radi znova pri sebe na Slovensku.