Vyše 20 rokov som bol na voľnej nohe.

Prekladal som z angličtiny, robil dabing, zahral som si vo filmoch, aj amerických. Keď ma oslovili z rozhlasu, bolo mi to proti srsti, zrazu sa zamestnať, ale tá práca naplňuje, núti ma to veľa čítať. Rozhlasové hry sa u nás stále zaznávajú, ale v severských štátoch a v Nemecku zažívajú šialený boom, v Českom rozhlase idú zamestnať troch ďalších režisérov. Ľudia prišli na to, že si stačí zobrať slúchadlá a vyraziť von.

Keď som herec, napĺňam veľmi profesionálne, čo chce režisér.

Nestarám sa do jeho práce, len vo veľmi krajných prípadoch. Keď som autor, nechám zas režiséra, aby môj text urobil podľa seba. Mám v sebe pokoru, ale potrebujem, aby aj tí druhí boli trošku pokorní. Keď narazím na blbca, v predstavách by som ho zastrelil, dokopal, ale v tej chvíli, ako sa s ním idem stretnúť, tak som láskavý a väčšinou sa mi tým aj darí niečo naozaj dosiahnuť. Keď som študoval réžiu, vykrikoval som po hercoch, hodinky som po nich hádzal, druhý Haspra mi hovorili, malý a jedovitý. Potom som v Stoke prišiel na to, že keď režisér herca obdivuje a je k nemu láskavý – áno, Uhlár taký bol, dosiahne viac ako diktátom.

Rád chodím po prírode.

S manželkou začíname byť odborníkmi na vtákov, pred mesiacom sme videli aj orliaka morského. Birdwatching? Yes! Učíme sa ich rozoznávať podľa zvuku, chvostov, farebnosti, stále hádame, to je haja alebo kaňa? Odvezieme sa autobusom do Hainburgu a popri rieke sa pekne po rovine vrátime späť. Som po otcovi človek chodiaci. Preto sa aj dožil v zdraví 93 rokov, zomrel tak, že si ľahol a zaspal.

Mal som osem, keď sme na dva roky išli do Pakistanu.

Otec tam bol ako chemik. Keď som začal chodiť do americkej školy, vedel som len yes a no a napočítať do desať. Otec chcel, aby som sa denne naučil 200 slov, ja som sa naučil dve. Bol zo mňa nešťastný, že som idiot, netalentovaný. Ale v prostredí, kde nikto nevie slovensky ani česky, sa to na mňa nalepilo ani neviem ako, o tri mesiace som hovoriť plynulo anglicky, s americkým prízvukom.

Som veľmi hanblivý, aj keď predstavy mám všelijaké.

Nikdy som žiadnu babu nezbalil. Asi preto som si vzal za prvú aj druhú ženu osobnosti, ktoré ma aj trošku organizujú, ale mne to vyhovuje. Vyrastal som v matriarcháte omamy Agnešky, veľmi láskavom, zlatom, vždy to v dome voňalo jedlom, v tomto som konzervatívny, neviem si predstaviť ženu, ktorá nevie variť.

Som dvakrát rozvedený.

Raz s prvou manželkou a druhýkrát s rakovinou prostaty. Išiel som na preventívnu prehliadku, urológ mi urobil aj PSA test a o týždeň s výsledkami v ruke povedal, citujem: Pán Kerata, keby ste prišli o päť rokov, tak ste už v p**i. Netajím sa tým, naopak, kamarátov posielam na vyšetrenie, ale myslím si, že máloktorý bol. Nič mi neoperovali, napichali mi tam titánové zrniečka, ktoré to lokálne ožiarili. Tie zrniečka už nežiaria, ale mám kartičku na letisko, že môžem pípať. Nepípam, len raz som to v Ríme povedal, obišiel bránu a takú prehliadku mi spravili, že ešte aj v nose sa mi rýpali.

Začal som vášnivo fotiť.

Som amatér, ale kamaráti mi to lajkujú. Celé roky som fejsbúk odmietal, ale zistil som, že je to vynikajúci nástroj. Mám čítačku, premiéru a hneď to vie tisíc ľudí. Viem, že je Machaj na chalupe, tak mu nebudem volať. Stretnem sa s niekým, koho som roky nevidel, ale videl fotku, vie, že som pred tromi mesiacmi bol tam a tam, je to zdroj komunikácie. Nemusí ma to ovládať, môžem si to korigovať sám a sledovať len ľudí, ktorí ma upozornia na to, čo aj mňa zaujíma.

A tu ešte niekoľko ďalších nerestí&cností Laca Keratu, ktoré nájdete exkluzívne iba na našom webe: