pracujem 16 hodín denne na Piatej lodi.
Ľudia sa ma pýtajú, čo sa stresujem, veď film už mám hotový. Lenže ja ho aj produkujem, mám kopu ďalších funkcií. Či ma bavia? Na to sa nikdy nepýtam, lebo sledujem hlavný cieľ, a to je teraz čo najlepšie uvedenie do slovenskej kinodistribúcie. V bratislavskej bubline máme možno dojem, že každý pozná knihu Moniky Kompaníkovej a teší sa na film. Ale to je len pár tisíc ľudí. Robím všetko pre to, aby sa o tom dozvedeli aj ostatní.
viac ma bavia činnosti, ktoré môžem robiť osamote.
Som introvert. To sa len tak zdá, že sa to nedá skĺbiť s filmovou réžiou. Je viac typov režisérov, ja som tá, čo má všetko do detailov premyslené v hlave a ľudia okolo sú skôr nevyhnutnosťou, aby sa film mohol zrealizovať. Niežeby som neznášala ľudí, ale keď je ako na Piatej lodi 40-členný štáb na pľaci, plačú tam bábätká, deti vzdorujú, nedá sa povedať, že sa v tom vyžívam.
jedenásť rokov mám psíka.
To je moja záchranná sieť aj v dňoch, keď nestíham oddychovať, ísť von so psom sa prosto musí. Celkom často sa mi pritrafí, že dovlečiem domov nejaké ďalšie zviera, ktoré nemá kde byť. Potom vylepujem plagáty, hľadám majiteľov. Keď som našla druhého psa, musela som mať byt rozdelený na dve polovice, lebo dve sučky sa v jednom byte nezniesli. Našla som už papagája, mačku, všetko možné, naposledy som išla v noci domov z práce a na chodníku sedel králik.
ráno otvorím oči a prvé, čo mi napadne, je, že si dám kávu.
To je dostatočný dôvod na to, aby som vstala z postele. Snažím sa piť dobrú kávu, rada striedam značky a ochutnávam. Učím sa dopriať si, v tomto smere mám nedostatky. Nepovažujem za dôležité kupovať si napríklad oblečenie, stačia mi dvoje nohavice, ďalšie si kúpim, až keď sa roztrhajú. V Berlíne som si išla nakupovať dve hodiny pred premiérou. Zobrala som prvý sveter, ktorý mi bol dobrý.
v detstve som veľa kreslila.
Vravela som, že budem umelkyňa a budem bývať v Bratislave. Veľmi som obdivovala pani učiteľku v ĽŠU. Nie som z umeleckej rodiny a spätne si uvedomujem, aké dôležité je mať nejaký vzor, ktorý dieťa môže pozorovať, ktorý ho vie nadchnúť. Trošku dúfam, že jedného dňa ešte budem kresliť, pre radosť, ako relax.
hrám sa so sebou takú hru.
Keď potrebujem radu, otvorím si náhodne knihu a hľadám tam odpoveď. Nekašlem sa, niekedy si otvorím kuchárku, hocijaký leták, čo je po ruke. Nenazvala by som to veštením, skôr intuíciou. Napríklad som riešila dilemu súvisiacu s jednou nešťastnou spoluprácou. Naslepo som otvorila knihu o inkvizícii a stálo v nej, že každé utrpenie bude mať pozitívny výsledok. Už mám novú spoluprácu a výsledok je naozaj pozitívny.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.