naša čitateľka Jana žije so svojou rodinou v USA. Jej manžel je Chorvát, majú malú dcérku, ktorá je vlastne Američanka. Rozmýšľajú, ako ju bez silnej slovenskej alebo chorvátskej komunity vychovávať tak, aby si zachovala jazyk, hodnoty a zvyky rodičov a poznala ich kultúru.
Marketingová manažérka .týždňa Veronika Pizano so svojím manželom Kolumbijčanom vychováva na Slovensku syna a dcéru. Hoci žijú tu, chcela by, aby sa cítili aspoň trochu Kolumbijčanmi, a tak porozumeli identite svojho otca.
Máme rodiny, kde obaja rodičia sú migrantmi, ale aj rodiny, ktoré riešia podobné otázky a pritom ani jeden partner nemusel nikam cestovať. Rodiny maďarské, rómske, rusínske, židovské, zmiešané...Tiež sa musia dohodnúť na tom, ako deťom predstaviť rozdielne zvyky a jazyky.
Elena Gallová Kriglerová, riaditeľka a výskumníčka Centra pre výskum etnicity a kultúry CVEK, hovorí, že snahy o zachovanie identity nie sú márne: „Na Slovensku sa často stretávame s tým, že ľudia majú pocit, že si musia vybrať len jednu identitu. Hovoríme, že cudzinci sa majú prispôsobiť nám a majú sa stať Slovákmi, ak tu chcú žiť. V skutočnosti sa to ale nedá. Lebo to, s čím sme sa narodili alebo kam patria naši rodičia sa nedá vymazať, to máme socializované odmalička. A tiež to nie je nevyhnutné, lebo tie identity, ak sa navzájom nevylučujú, sa môžu sa vrstviť – napríklad človek môže byť zároveň Slovák aj Maďar, Slovák aj Kolumbijčan.“
Také vrstvenie má význam aj pre dieťa. Obzvlášť, ak sú obaja jeho rodičia migranti. Takisto, ako je kontraproduktívna výchova detí v izolovaných komunitách, veľké škody môže napáchať aj snaha o úplnú asimiláciu. „Treba hľadať balans medzi tým, ako sa stanem súčasťou novej spoločnosti a ako si zachovám to, kým som bol predtým,“ zdôrazňuje Kriglerová. „Aj keď sa niektorí rodičia snažia úplne sa prispôsobiť novej krajine, zapadnúť, akoby zabudnúť na všetko, čo si doniesli z domu, málokedy sa to úplne podarí. A ich deti sú potom akoby vo vzduchoprázdne. Nepatria úplne do tej novej kultúry a do tej starej vôbec nie, lebo rodičia im s ňou totálne pretrhali väzby. Nepatria ani tam, ani tam. A treba nájsť spôsob, aby patrili aj tam, aj tam.“
kľúčom je jazyk
„Jazykový systém vo vzťahu k deťom je aj nositeľom emócií. Identita k inému spoločenstvu sa deje najmä prostredníctvom komunikácie od raného veku, lebo sa s tým spájajú pozitívne emócie, ktoré dieťa zažíva,“ hovorí logopedička Svetlana Kapalková, ktorá sa odborne venuje bilingvizmu. Učí na Katedre logopédie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave a zároveň pracuje s bilingválnymi deťmi s narušeným vývinom reči v Inštitúte detskej reči. Sama pochádza z dvojjazyčného prostredia, vyrastala v slovensko-rusínskom prostredí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.