po premiére sa ma zmocňuje smútok a melanchólia.

Dva mesiace som pracoval na tom, aby sme sa s hercami spoznali a niečo spoločne vytvorili, a keď to konečne funguje, všetky zložky sú pokope, zjednotili sme sa v názore, aká by inscenácia mala byť, musím ju opustiť. Nemôžem si to užiť, práve keď je naša spoločná práca na vrchole. Na rozdiel od hercov, ktorí tú inscenáciu môžu ešte každým predstavením posúvať ďalej. V nedeľu po druhej premiére boli už všetci unavení, postupne sa vytrácali z divadla, zostal som tam sám, už len s akváriovými rybičkami dole v štúdiu, a premýšľal, či sa nám niečo vlastne podarilo.

teraz sa budem viac venovať rodine.

Divadlo nie je veľmi baby friendly. Navyše manželka Mariana je takisto režisérka, minulý rok sme mali v ten istý deň premiéru, ona v Prešove, ja v Košiciach. Obaja sme z východu, s deťmi nám pomohli rodičia, ale v Bratislave nemáme tento support. Máme dvoch chlapcov, baví ma kupovať im hračky. Aj také, z ktorých sa poteším zatiaľ viac ja ako oni, ako napríklad tento legový Darth Vader (na fotke), ktorého Lukáš dostal v čase, keď ho ešte nebol schopný ani sám postaviť.

musíme sa presťahovať.

Už asi pol roka riešime také to klasické, či uprednostniť byt v hlavnom meste, alebo romantickú predstavu mať dom a žiť v zápchach. Keby sme nemuseli zarábať peniaze, tak by som sa najradšej odsťahoval do Šarišského Jastrabia. Otec tam zrekonštruoval rodný dom pod kopcom s potôčikom, rodičia tam chovajú sliepky, vnúčence majú skutočné bio produkty. Na konci augusta to pozabíjajú a nabalia nám do mrazničiek.

chcel by som byť zručný ako otec.

Opraviť tečúci kohútik, zamurovať dieru, čo nám urobili do stúpačky, a nie ju len zalepiť časopisom. Nemám zručnosť celé to vybetónovať. Niežeby som bol ľavý, je to tak na pol cesty, no, na štvrť cesty, že vo mne nejaké schopnosti sú, len som doteraz nemusel, a tak nemám prax. Raz sme s kamarátmi prišli otcovi pomôcť pripraviť drevo na zimu, 30-roční muži plní sily, a môj vyše 60-ročný otec nás dal všetkých dole.

ľutujem, že som knihy začal čítať dosť neskoro.

Cítim dosť veľký deficit, stratil som produktívny čas, celú pubertu, strednú školu, to už nemám šancu dobehnúť. Bol som lenivý, radšej som hral počítačové hry. Najradšej strategickú hru Age of Empires, to som dokázal hrať v kuse šesť hodín bez ohľadu na to, že som bol hladný, smädný. Na vysokej som hral online hru Travian, tam som si dokonca reálne kupoval nejaké zlato, či čo to bolo, a to o mne ľudia hovoria, že som dosť šetrný. Manželka, vtedy ešte spolužiačka, ma začala aj volať Travian, robila si zo mňa srandu, že som sa zbláznil.

dokážem sa uraziť.

Nemal by som problém aj na deň-dva niekam odísť a tváriť sa urazene. Teraz si to nemôžem dovoliť, manželka je iná, ona veci radšej rieši, a ani nemám, kam by som išiel v tom malom byte. V práci to nerobím, tam som iný ako doma, ale to závisí aj od toho, akí sú herci. Režisér musí byť trošku meňavka, psychológ, nabehnúť na to, aké energie sa zídu na prvej čítačke.

neviem spievať, ale chcel by som.

Nemám ten dar, aj na talentovkách na herectvo – kam ma, chvalabohu, neprijali – som musel spievať Pod horou, pod horou. Neviem dobre intonovať. Mariana mi niekedy milosrdne klame, že sa to zlepšuje. Viem, že klame, lebo potom zase povie, aby som synom nespieval, že im pokazím sluch. Ale ja im spievam rád a nehanbím sa za to.

A tu ešte zopár cností&nerestí Jána Luterána, ktoré nájdete exkluzívne len na našom webe: