momentálne u mňa dominuje Ľudovít Fulla.
Pripravujem kolekciu inšpirovanú jeho dielom. Práca nadväzuje na rezidenčný pobyt, ktorý som spoluorganizovala v rámci Vytvorené na Slovensku minulé leto v ružomberskej galérii. Vybraní umelci Fullu pretavili do svojich autorských diel. Ja som sa inšpirovala grafickými kresbami zvierat z jeho obrazov a zostavila hravý zverinec. V spolupráci s dizajnérom Ondrejom Jóbom sme vytvorili štylizované dezény látok, z ktorých teraz vytváram modely. Nebude chýbať ani nevesta a Jánošík.
svojou prácou žijem naplno.
Aj keď dovolenkujem, premýšľam o ďalšej kolekcii, lebo mám odrazu dostatok času. Inšpirácia je všade, pozerám sa, ako sú ľudia oblečení, aké farby nosia, ako kombinujú doplnky. Robím to podvedome. Či vidím na prvý pohľad, čo je dobre ušité? Prevažne áno, ale je to aj na prvý ohmat. Musím predsa preskúmať, ako je to vypracované. Všetci, ktorí ovládajú remeslo, majú túto deformáciu. Pri vlastnej práci to hraničí až s chorobným perfekcionizmom. Ak niečo nie je dokonale vypracované, robím na tom, pokiaľ nie som spokojná. Na seba, ale i na iných som prísna. Keby som bola schopná túto precíznosť viac krotiť, tak je mi ľahšie zamestnať krajčírku či viac ľudí. Keď napríklad tvorím kolekciu, stačilo by vybrať na potlač tri vzory z toho všetkého, čo mám spracované. Nie, ja ich vyberiem 10 a k tomu množstvo strihových variantov, a potom si ťukám na hlavu, lebo mám viac problémov s výrobou a produkciou. Keď na niečom robím, neviem sa krotiť.
keby som vyhrala milióny, aj tak by som stále robila módu.
Možno by som sa viac otvorila zahraničiu. Je to však dilema, či ostať menší a mať pokoj, alebo riadiť veľkú firmu a veľa ľudí. Dizajnovanie a práca s materiálom, ktorú milujem, to by už možno nebolo to najdôležitejšie. Prestalo by to byť pre mňa také osobné. Možno tam smerujem a raz to príde, ale neponáhľam sa.
občas v lete zbieram bylinky a suším ich na čaje.
Na strednej škole som si vyrábala aj vlastný olej, macerovala byliny, poznala som, čo s čím kombinovať, aby bol výsledok super liečivý. Teraz sa tomu venujem len tak rekreačne, keď som u rodičov na Liptove, vybehnem vždy do prírody, alebo mi mama niečo nazbiera. Práve volala, že žihľava je nasušená a už rastú podbele a prvosienky.
ako malá som chcela byť veterinárka.
Zvieratá ma vždy bavili. Raz som asistovala rodinnej veterinárke pri operácii nášho psa. Povedala mi, podrž tú kožku, chytila skalpel, narezala a sen o zvieracej lekárke bol rýchlo preč. Neznášam pohľad na krv, bojím sa injekcií, operácií, nemocníc, keď príde doktor v bielom plášti s injekciou, tak odpadávam. Možno keby bol ten plášť farebný, brala by som to s úsmevom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.