ešte donedávna nebolo o tomto lahodnom šaláte v našich končinách ani chyrovať. Hoci na lúkach ho bolo habadej, kto by ho zbieral, nebodaj pestoval, keď sa dal na jedenie použiť ten obyčajný, obrovitánsky záhradný šalátisko? Kuchárky v závodných jedálňach ten obrí milovali, podobne ako šalátové uhorky. Stačilo ho hodiť do octovej vody a príloha bola na svete. Kto by sa preto prplal s akýmsi miniatúrnym šalátikom, keď mohol súkať vo veľkom misku za miskou? Navyše, v tých časoch toho krpáňa ani nebolo dostať, jeho pestovanie bolo na kolektívne, štátom riadené hospodárstvo príliš komplikované, nehovoriac o zbere. Keby sa poľníček mohol zbierať kombajnom, to by ešte prešlo, ale kdeže. Táto malá potvora je nielen strašne krehká, ale navyše sa musí zbierať ručne. Pekne korienok po korienku. Aj preto patrí medzi najdrahšie šaláty na svete. Odmeňuje sa však svojim konzumentom a fanúšikom dvojnásobne. V prvom rade svojou nezameniteľnou orieškovo-maslovou chuťou. Človek by nepovedal, že môže byť obyčajná tráva taká lahodná. No a v druhom rade ide o prvý šalát vôbec, ktorý sa po zime dá konzumovať. Poľníček sa totiž zbiera buď na jeseň, alebo skoro na jar, ešte predtým, ako sa začnú zaobaľovať ostatné šaláty.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.