podobne ako voda z ružových lupeňov pripomína na prvé ochutnanie či ovoňanie skôr niečo, čo patrí viac do kozmetických prípravkov, ako na tanier. Je pravda, že odvtedy, ako ju približne v 8. storočí objavili v Damašku za Umajjovského kalifátu, využívala sa nielen ako liečivá a osviežujúca tekutina, prísada do koláčov a cukroviniek, ale aj ako parfum či dokonca pleťové tonikum. My na tú omamnú, sladkasto citrusovú vôňu rozkvitnutých sadov horkých pomarančov nie sme zvyknutí, no obyvatelia pobrežia Stredozemného mora, predovšetkým Libanončania, Andalúzania, Maročania či obyvatelia Provensalska ju majú spojenú s tým najkrajším, čo ich kraj a klíma dokážu človeku ponúknuť.
Keď Ľudovít XIV. prvýkrát zacítil, ako vedia nádherne voňať rozkvitnuté pomaranče, neváhal a nechal si vo Versailles okamžite postaviť ohromnú oranžériu, aby tak mohol tú čarovnú vôňu pravidelne dýchať. Týmto rozhodnutím nevdojak ovplyvnil celú generáciu francúzskych koláčov a sladkých pečív. Ak ste doteraz márne pátrali po tom, čo stojí za tou ľahko citrusovou vôňou a chuťou francúzskych sladkých briošiek, marleniek či plnených pudingových pečív, tu je odpoveď – voda z pomarančových kvetov. S pomarančmi totiž z Andalúzie na dvor Kráľa Slnko prišla aj táto vymoženosť. Nenápadná, číra, starostlivo odmeraná prísada – ale čo to urobí! Okamžite sa upotený a v podstate ťažký listový či maslový koláč vznáša na podnebí ako obláčik, rozvoniava v našich dutinách a vyspevuje svoju ódu na cyprusové háje, rozkvitnuté oleandre a hravo spenené more.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.