sezóna jahôd sa rozbehla na plné obrátky, odvšadiaľ na nás kývajú červené hlavičky s typickými žltými jadierkami a voňajú až strach. Až teraz si všetci naplno spomenieme, ako naozaj chutí nerýchlená, sezónna a prirodzene dozretá jahoda. Z toho pocitu, keď ju stlačíme medzi jazykom a podnebím a ona sa poddá – rozpolí sa, pukne a vydá zo seba tú sladkokyslú šťavu s jemne drapľavým chvostíkom, sa nejednému z nás vie poriadne zatočiť hlava. Cez nos sa mu prederie ston a rovno siaha po ďalšom srdiečku so zelenou čiapkou a poďobanou tvárou. A spomína.
Napríklad na večne zafľakatené tričká od ružových škvŕn, ktoré sa tiahli od krku až po pupok. Na ten pocit behať bosý po tráve a potom odbehnúť do záhrady, zaboriť prsty na nohách do mäkkej, okopanej hliny, čupnúť si a pozerať pod listy, ktoré pripomínajú javorové, či sa pod nimi už zase niečo nečervená alebo či už nedozrela tá nádherná veľká jahoda, ktorú tu už týždeň pozoruje a stráži. A zrazu pohroma, všetko niekto vyzbieral, aj tú obryňu! Rýchlo beží za babkou žalovať, no na priedomí ho zastaví, doslova ovalí známa vôňa praženej strúhanky s maslom. Pootvorí dvere do kuchyne a vidí v mäkkom ružovom svetle pomedzi paru, ako babka z ohromného hrnca vyťahuje z vody obrovské biele gule. Kladie ich na tanier a posýpa tým cukrovo-strúhankovým šialenstvom.
„Kto vymyslel strúhanku s cukrom a maslom, mal by jednoducho dostať metál, o tom niet sporu.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.