odkiaľ sa vzala táto rastlina, čo vyzerá ako statne prerastený strom, ibaže zmenšený tak, aby sa hodil do nejakej miniatúrnej japonskej zenovej záhrady? Z pevného, hrubého kmeňa sa rozbiehajú žilovité zelené konáre a na ich koncoch strapce listov, no keď sa pozrieme bližšie, sú to malé kvety, ktoré len čakajú na svoju príležitosť rozprsknúť sa do svetla. Brokolica kvitne nažlto, no málokedy k tomu dôjde, lebo skôr, ako sa tak stane, skončí v našich žalúdkoch.
Za to, že sa na našom stole sa občas vyskytnú tieto smaragdové vetvičky, môžu vraj Rimania. Tí si ich všimli pri svojich výbojoch niekoľko storočí pred naším letopočtom na Blízkom východe. Idú si tak v kožených vojenských šľapkách, rozosievajú civilizáciu a kultúrne spôsoby kade vládzu a zrazu chrup. Niečia noha stúpila na hlúb. Pozrú bližšie a tam sedí učupená akási výstredná kapusta s veľkými púčikmi, ktoré sa dajú konzumovať. A chutia rovnako výnimočne – trošku sladko s jemným závanom horkosti na záver. Zobrali si ju teda domov a začali sa jej na juhu svojej talianskej čižmy venovať. Tam v Kalábrii už od starých čias gréckych bohov vedeli kuchári robiť so zeleninou vo svojich záhradách zázraky. Postupne ju kultivovali, na rozmnožovanie vyberali len tie najsladšie a najväčšie exempláre, až sa im podarilo počas niekoľkých storočí dopracovať k niečomu, čo trochu pripomínalo brokolicu, ako ju poznáme dnes.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.