More, more, more

prechádzame sa prímorským mestečkom, slnko páli tak akurát, veď sa pomaly ide schovať za obzor. Na opraženej pokožke po celodennom slnení cítime jemný, šteklivý pohyb vzduchu, oblažujúci morský vánok, ktorý sa navečer zdvihol, aby nám pod nos prinášal všetky tie výživné vône Stredomoria. A zrazu nás niečo zastaví, doslova prikuje k zemi. Vetríme, otáčame hlavu, snažíme sa zistiť, odkiaľ ten sladko-slaný, dobre známy pach ide. Na oči nám nabehne blana, do tváre sa dostáva nekontrolovateľný blažený výraz s jemným náznakom neistoty, či k zdroju tej morskej vône trafíme a či tam tých grilovaných potvor budú mať naozaj dosť, pretože po tých rokoch sa už poznáme a vieme, že ich dokážeme zjesť naozaj tony. Vydáme sa teda za tou okúzľujúcou vôňou, snoríme ako dobre vycvičené protidrogové psy, vidieť na nás, že drogu nejdeme odhaliť, my po nej skrátka ideme surovo chňapnúť a hltavo ju do seba hádzať, len tak to bude kĺzať. 

A zrazu sme tam! Vidíme ich na prestretom stole. Nádherne naskladané biele ugrilované slzy na tanieri, ako tam na nás čakajú, lesknú sa a lenivo sa trasú v tom panenskom olivovom oleji, ktorým ich zakvapli rozpálenými panvicami ošľahané ruky šéfkuchára. Možno sa pri nich ešte vyníma kôpka narýchlo spareného mangoldu, no ten nás vonkoncom nezaujíma, naše oči sa vpíjajú iba do tých troch či štyroch gumovitých kvapiek. Ale už je to tu, už sa do nich zabára nôž a vidlička, krája tú jemnú bielu gumu na pásy a vkladá si ich do úst. A my naprázdno prehĺtame, lebo ten príbor ani tie ústa ešte nie sú naše, ale cítime, vieme si dokonale predstaviť, aká rozkoš to je, čo všetko tá biela slza s čiernymi prúžkami od grilovacieho roštu dokáže v našej ústnej dutine spustiť, aký tanec morských vôní a chutí. Neváhame, sadáme si za prvý voľný stôl a netrpezlivo čakáme na obsluhu, aby sme ráznym gestom odmietli ponúkaný jedálny lístok a s urputným výrazom v tvári vyslovili svoju objednávku:  grilované kalmáre.