Lesná hydina

nič tak nedokáže rozbúchať srdce vášnivého hubára ako pohľad na oranžový koberec utešených hlavičiek rozprestretý pomedzi stromy. Zopárkrát sa to v živote stalo aj mne a ten pocit výhry so mnou lomcuje doteraz. Človek ich zbiera, ľutuje, že so sebou nezobral do lesa kosu alebo aspoň kosák – takto neprístojne žartuje, pretože aj keby ich so sebou mal, nikdy by ich nepoužil. Kľačí na kolenách alebo čupí, zbiera jeden klobúčik za druhým, akoby to boli rozsypané diamanty nesmiernej hodnoty. Vyťahuje ich zo zeme, očisťuje od ihličia, jemne zahnutú nožičku na konci obkrojí s posvätnou bázňou. Keď naplní svoj košík po okraj, zanadáva, že z poverčivosti si nezobral ten väčší či radšej dva, a tak musí ísť k autu tú perepúť vysypať do kufra a znova sa vrátiť na miesto činu, znova pokorne na kolená.

Kuriatko jedlé je mimoriadne spoločenská huba. Keď nájdeme jeden exemplár, môžeme si byť istí, že o krok-dva sa nachádzajú jeho susedy, ktoré s ním po nociach trkocú, vyťahujú oranžové ofiny a ondulácie spod ihličia, aby sa nimi pochválili a popritom postrážili roztrúsenú mlaď, ktorá sa okolo nich poneviera v podobe malilinkých oranžových hlavičiek, len trošku väčších, ako je tá špendlíková. Táto huba je notoricky v kolektíve obľúbená, rada sa druží a slávi úspechy aj medzi ľudskou populáciou. Patrí medzi najvyhľadávanejšie huby na svete, v západnej Európe sa dokonca cení viac ako nami do nebies adorovaný hríb pravý čiže dubák. Je totiž pikantnejšia, ako iné druhy húb, má najpríťažlivejší zovňajšok a čo sa najviac ráta – málokedy ju poškodzuje hmyz či iná háveď. Kuriatka sú, skrátka, vždy zdravé, možno niekde príliš prevlhnuté či poničené, no za každých okolností pripravené vydať zo seba to najkrajšie a najchutnejšie. Vďaka ich trochu tvrdému hlúbiku sú ťažšie stráviteľné, ale čo tam po tom, keď ich ostrá lesná vôňa a pikantná, marhuľovo-maslová chuť dokážu tak fantasticky doplniť dobre vyzretý steak či ochutiť rizoto alebo cestoviny.