Ondrej Spišák: Cúvnuť, to by bolo pre mňa prehrou

voľakedy ma cestovanie bavilo.

Ale čím som starší, tým menej ma to ťahá a viac unavuje. Hoci teraz už len sadneme do auta, bývame v hoteloch, nie je to čundrácky život ako voľakedy. Vtedy sme si stan stavali sami, aj sme si ho sami šili, narobili sme sa ako kone. Malo to svoje čaro. Teraz na všetko musia byť certifikované firmy, je to prísne kontrolované. Ale nikdy sa nám nestalo, žeby nám stan padol. Iba raz, keď nám nejakí idioti v noci prerezali nosné gurtne. 

často som nepríjemný pedant.

Vyžadujem poriadok aj v tom našom stane, kde sa udržať nedá. Neporiadok ma znervózňuje, ale namiesto toho, aby som to upratal sám, chcem to od ostatných. Takže som vlastne lenivý. Neviem si upratať ani doma, lebo keď začnem, znervózniem ešte viacej, a tak sa mi všetko kopí, pokiaľ to raz za čas neuprace manželka. Vtedy som s ňou strašne povadený, lebo nič neviem nájsť. Jedno je zle, druhé je zle, ťažko mi je vyhovieť. 

hnev zostane veľakrát vo mne, zriedka dokážem na niekoho nakričať.

Vytáča ma veľa vecí, hlúpi ľudia a politika, najmä naši nitrianski regionálni politici, ktorí si myslia, že zvolením do provinčného parlamentu získali aj patent na rozum. Prišiel som s nimi do kontaktu, keď som sedem rokov robil riaditeľa divadla, cítil som to ako svoju povinnosť. Po siedmich rokoch som si ale povedal: stačilo. Veľmi sa mi uľavilo, lenže potom čo nastalo, ako prebiehali voľby na miesto po mne, bolo niečo odporné! 

„Neporiadok ma znervózňuje, ale namiesto toho, aby som to upratal sám, chcem to od ostatných.“

závidím, keď niekto niečo vie.

Bože, prečo ma tí rodičia po piatich rokoch odhlásili z huslí? No lebo som bol neznesiteľný. A tak celoživotne závidím ľuďom, ktorí vedia na niečom hrať. Potom to dopadne tak, že husľami, na ktorých vrzúkam na javisku a potom v noci, keď sedíme po predstavení, všetkých otravujem. Nakoniec mi ich schovajú do kukurice a ja sa potom dva dni s nikým nerozprávam. Pýtam sa: prečo človeku, čo má chuť hrať, schováte husle do kukurice?