Dotyk civilizácií

mnohí sa s ňou už stretli na svojich dovolenkových potulkách po Pyrenejskom polostrove. Najprv udrie do nosa známa vôňa, ktorú po rokoch, strávených odlúčením od všakovakých gurmánskych dobrôt, človek vyrastajúci v socializme má problém identifikovať. Najdôležitejšia zložka každej dobrej paelly – šafran. Horko-sladký závan exotiky, ktorý do nedeľných polievok kedysi dávali aj naše staré mamy, sa tu snúbi so závanom mora a hydinou. Človek podíde bližšie a vidí, že všetko je nahádzané v panvici s ryžou a trochu sa to celé podobá na naše slovenské rizoto, pokiaľ ho nerobila telnatá tetuška v závodnej jedálni, ale naša mama. No, podobá. Ale iba po prvý hlt. Zrazu sa totiž stretávame s pôvodným receptom, ktorý k nám do Karpatskej kotliny docestoval až neskôr a po ceste všeličo postrácal a ponaberal. Tu ho máme v čistej podobe.

História španielskej paelly sa začala zhruba v desiatom storočí nášho letopočtu, keď sa spolu s Maurmi na európsky kontinent dostala nová plodina – ryža. Okrem nej k nám naši moslimskí priatelia doniesli aj niečo, čo poznáme pod názvom európske civilizované spôsoby – čiže spoločné stolovanie na porceláne, etiketu či základy hygieny. Ryža si začínala hľadať svoj priestor v jedálnom lístku trošku zaskočených Európanov postupne. Chvíľu váhali, ako ju pripravovať a čo s ňou robiť. Napokon sa rozhodli, že bude najlepšie, keď ju budú pripravovať v starom kuchynskom vynáleze starovekého Ríma – v panvici. Mnohí sa začudujú, prečo je to tak, veď ryža sa vynikajúco dá pripraviť v hlbokom hrnci. Zalejeme ju dvojnásobkom jej objemu vodou a varíme, kým voda nevyprchá. Lenže na Pyrenejskom polostrove nemali naporúdzi dostatok  dreva, ktoré by zabezpečilo na túto zábavku, dnes už jednoduchú, dlhotrvajúci oheň. Ich borovicové konáriky plné živice síce horia veľmi intenzívne, no aj veľmi rýchlo. Preto bolo najmúdrejšie ryžu pripravovať na čo najväčšej ploche, aby sa čo najrýchlejšie začala variť.