Vladimír Marko: Chcel by som byť vysoký blondiak

od momentu, ako som sa naučil -ný -natý -ičitý, som chcel byť chemikom. 

Predtým? To som chcel byť baníkom, boli päťdesiate roky! Vyštudoval som organickú chémiu, desať rokov som robil som na Ústave experimentálnej farmakológie SAV, potom som sa začal trošku nudiť, začal robiť na vedľajší úväzok, z vedľajšieho sa stal hlavný, zakladal som pobočku farmaceutickej firmy, špecialistu na lieky na centrálnu nervovú sústavu, antidepresíva, antipsychotiká. To boli deväťdesiate roky, manažéri nosili biele ponožky a fialové saká, strašné! Chcel som sa odlíšiť a začal nosiť motýliky, naša spoločnosť potom bola známa tým, že ich riaditeľ má vždy motýlika. Z one man show sa napokon stala krásna malá spoločnosť. 

písanie ma bavilo vždy. 

Keď už bolo jasné, že pôjdem do dôchodku, rozmýšľal som, čím sa budem zapodievať ďalších tridsať rokov, lebo dúfam, že som zdedil mamin tuhý korienok. Skúsil som napísať knihu. Bude sa to volať Desať liekov, ktoré zmenili svet a mala by vyjsť na jar budúceho roka. Projekt na ďalších desať rokov už mám tiež načatý. Bude to Chvála alkoholu, na príbehoch by som chcel ukázať, že alkohol má na ľudstvo podstatne väčší pozitívny vplyv ako je negatívny dopad na jednotlivcov. Ako je to u mňa osobne? Zatiaľ pozitíva prevyšujú nad negatívami.

behával som maratóny. 

Benátky, Florencia, tak som si raz povedal, že by som mal aj doma trošku behať. Prihlásil som sa na michalovský, tam behávajú len miestni matadori, všetci si ma obzerali, prišiel borec z Bratislavy, dostal som číslo jeden. Skončil som osemnásty, dobehlo nás devätnásť. (Smiech.) Za mnou skončila už len jedna dáma, ktorá celé štyri hodiny bežala predomnou. V živote som za žiadnou ženou tak dlho nebehal! Posledný, dvadsiaty, maratón bol newyorský v roku 2014 (odtiaľ účastnícka medaila na fotke).

„Chcel som sa odlíšiť a začal nosiť motýliky, naša spoločnosť potom bola známa tým, že ich riaditeľ má vždy motýlika.“

mám slabú fóbiu z utekajúceho času.