otec sa hrozivo týčil uprostred miestnosti s nehybnou maskou na tvári. My deti sme sedeli na zemi a zbierali odvahu postaviť sa a povedať mu do očí pravdu. Chlapci nahnevane mlčali, dievčatá bojovali so slzami. Nakoniec to dlhé ticho nevydržal najmiernejší z chlapcov, pristúpil k otcovi celkom blízko a zašepkal: „Otec, vždy som ti chcel povedať, že ťa mám rád.“ A rozplakal sa.
Opisovaná situácia sa neudiala u nás doma, ale v rámci jedného podujatia, ktoré som kedysi pradávno mierne nedobrovoľne absolvovala. Na môj vkus to bolo až príliš okultné, ale ak si odmyslím všetky tie astrologické rekvizity, bol to vlastne celkom veselý tímbildingový víkend. Chodili sme po lese so zaviazanými očami, hrali si navzájom modelové situácie, kreslili, tancovali, rozjímali.
A potom prišla tá Hra na otca. Najprv sme si mali v duchu prejsť celým životom, potom nás inštruktor vyzval, aby sme sa zamysleli, čo sme vždy chceli povedať svojmu otcovi a nepovedali. Mali sme vstať a povedať to asistentke v maske Slnka, ktorá toho otca symbolizovala. S gučou v krku som sa obzerala okolo seba a šokovane sledovala, ako všetky tie dovtedy bezstarostné a silné typy bojujú so sebou, slzami a vlastným otcom. Myslela som si, že nikto nemohol mať takého nemožného otca a taký komplikovaný vzťah s ním ako ja. Až tam som začala šípiť, že nie som výnimka, ale skôr pravidlo. Inštruktor nás vyzýval, aby sme sa nebáli prehovoriť, lebo toto je možno naša posledná možnosť úprimne si s otcom pohovoriť a dostať to zo seba. Bez ohľadu na to, či otec ešte žije, alebo nie. Viac ako polovica prítomných to nedokázala.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.