treba jednoznačne povedať, že skvelú tradíciu jemných vaječných pudingov, budovanú už od starorímskych čias, na celej čiare pokazila vedecko-technická revolúcia v devätnástom storočí. V roku 1837 sa totiž istý Alfred Bird vo svojom dome v Birminghame hlboko zamyslel a povedal si, prečo to tým gazdinkám neuľahčiť. A tak vymyslel zmes sušených vaječných žĺtkov, cukru a kukuričného škrobu, ktorá sa dala rozmiešať v mlieku, prihriať a puding bol na svete. Bez nejakej významnej babračky. Žiadne mazľavé škrupiny, minimum odpadu a ruky neboleli z toľkého vymiešavania vajíčok s cukrom a mliekom nad parou či vo vodnom kúpeli. Iba jedna vec trošku ušla, a síce tá najdôležitejšia. Chuť. A tak to bolo so všetkým jedlým, čoho sa v Anglicku dotkla veda. Ale o tom, ako výrazne vedecko-technická revolúcia poznačila anglickú kuchyňu a urobila z nej etalón chuťových príšerností a terč všakovakých nevyberaných francúzskych žartov, sme už na tomto mieste písali.
Prečo o pudingoch začínať takto neveselo? Je totiž ťažké z mysle človeka, ktorého detstvo je vsadené do tuhej normalizácie, vymazať spomienku na tie trasúce sa kopčeky tmavohnedej hmoty. Povaľovali sa na nich zväčša zavárané vyblednuté jahody. Za tento notorický sladký olovrant mohla zúfalo fádna krabica so smejúcim sa blonďavým dieťaťom s názvom BB puding. A samozrejme, už vyššie spomínaný vynálezca Alfred. Pritom všetko mohlo byť inak.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.