Čo s toľkými fotkami

tisíce fotografií, ktoré mali zdokumentovať naše životné udalosti a dobrodružstvá, ostanú potom roky ležať v našich počítačoch alebo na úložných diskoch. Je len malá nádej, že sa tým všetkým ešte raz prehryzieme. 

Začína sa to takto: vrátime sa z dovolenky a rodine či priateľom chceme ukázať, kde sme boli a čo všetko sme videli. Po tridsiatich, pri lepšej výdrži päťdesiatich fotkách už príbuzní len bezmocne a zo slušnosti pritakajú alebo znudene poza náš chrbát vyvracajú oči a krútia hlavou. Slovom, tie udalosti sme zažili my, nie oni. Navyše, bez fotoaparátu sme si ich mohli vychutnať plnšie. Tu sú tri základné rady, ktoré môžu pomôcť v tom, ako pristúpiť k foteniu na dovolenke inak.

1. Najprv atmosféra miesta

Kráčam farebnými uličkami a námestiami Verony a všade stretávam turistov ovešaných Nikonmi, Canonmi, Olympusmi a neviem čím ďalším. Všetko sú to pomerne drahé, poloprofesionálne digitálne fotoaparáty s ešte drahšími objektívmi a často aj so zbytočnými filtrami. Toľko fotografov tento svet doteraz nepoznal a toľko ich ani neznesie. Lenže dobrý a drahý fotoaparát je – ako sa vraví – statusová záležitosť. V obchode preto oblúkom míňame smiešne kompaktné mašinky pre deti, lebo to, čo nás zaujíma, je poriadne „delo“. V niečom je to dobrá voľba, pretože tieto fotoaparáty naozaj fotia, takpovediac, za nás. Dokážu pracovať s malou hĺbkou ostrosti, takže portréty našich blízkych vyzerajú efektne. Samozrejme, nezabudneme ani na niekoľkogigabajtovú kartu a niektorí si radi priplatia aj za drahý blesk. Teraz sa môže ísť za dovolenkovými zážitkami či na rodinné udalosti. Lenže dobrá spomienková fotka nezávisí len od fotoaparátu. A fotiť všetko naokolo ešte nie je to isté ako zaznamenávať spomienky. Takže: Čo to dnes vlastne s tými našimi spomienkami robíme?

„Keď ste si už teda po dovolenke nahrali na svoj harddisk priveľa fotiek, nájdite si čas na to, že si z nich vyberiete dve-tri, ktorým aspoň načas vdýchnete druhý život.“

Marián Špajdel je vedúci Katedry psychológie na Trnavskej univerzite, kde sa venuje najmä výskumu kognitívnych funkcií mozgu. Zároveň je umelecký fotograf. To je výborné spojenie dvoch profesií na to, aby zodpovedal túto otázku. „To, že ľudia naozaj cvakajú mobilmi či fotoaparátmi veľa a všade, často znamená, že sa pritom sami oberajú o prežívanie konkrétneho momentu. Často vidím, ako sa snažia meniť v novom fotoaparáte rôzne nastavenia, pretože s ním ešte veľmi nevedia narábať. Medzitým im uniká príležitosť vychutnať si okolitú atmosféru, vôňu, svetlo, zvuky a farby. A namiesto troch až štyroch spomienok si domov prinesú tisícku fotografií, ku ktorým nie je šanca sa vrátiť.“ Takáto fotografická spomienka prestáva plniť svoj účel, pretože zachytená snímka sa v našej mysli nemá ako prepojiť so zážitkom.

Turista si mohol namiesto toho najprv klásť otázky o tom, čím je dané miesto typické, čo je jeho genius loci, čím sa líši od mesta, v ktorom žije. A až keď nájde to, čo robí toto miesto špecifickým, bude vedieť, ktoré veci stojí zato si odfotiť. „Niekedy pomôže už len to, že objekt, ktorý chceme mať na fotografii, trochu obídeme a pozrieme sa naň z iného uhla,“ hovorí psychológ.