Joanna Kozuch: Chytila som bacila cestovania

náš film je denník o tehotenstve.

S Borisom (manžel a spoluautor Boris Šima) sme sa dohodli, že si budeme kresliť a zapisovať celých 9 mesiacov a potom uvidíme, čo z toho bude. Mám rada denníky, aj Boris, na cestách si ich vždy vedieme. Ale žiadne dieťa, bruško a tak, zaujímal nás dvojpohľad na situáciu, ktorú partneri dlhodobo spolu prežívajú, ale každý z iného uhla. Vyšla z toho surrealistická vec, film sa premietal pred Piatou loďou. Dcéra dnes už má sedem rokov, ale nerobili sme to tak dlho, hoci niektorí sa smejú, že animovaný film je lekcia trpezlivosti. 

snívala som o štúdiu maľby v Poznani.

Prijímačky som zvládla, ale len na platené štúdium. Otec že, to nemyslíš vážne, že ti to budem platiť? Tak som išla na pedagogickú a o rok ma už zobrali normálne. Ten rok mi dal veľa, odstup, prestala som rozmýšľať ako na strednej škole, pochopila som, že všetko sa nemusí, že si môžem vyberať. A chytila som vtedy bacila cestovania. V Poznani som si vybrala animáciu. Myslela som si, že to bude na pol roka, ostala som celých päť. Na VŠMU v Bratislave som si chcela animáciu skúsiť aj z  filmovej stránky, prišla som sem na rok a stretla Borisa. Aj som sa vrátila do Poľska, ale roaming vtedy ešte nebol taký lacný... 

začať rozprávať po slovensky je pre Poliaka pomerne ľahké.

Ale začať rozprávať dobre je brutálne ťažké. Nemám vôbec hlavu na jazyky, prízvuku sa nikdy nezbavím. Dodnes nepočujem rozdiel medzi h a ch, je to pre mňa jedno písmeno, ako pre vás tvrdé a mäkké i, napíšeme to inak, ale vyslovujeme rovnako. A naopak, u nás sú i a y dve rozličné písmená, ktoré každé povieme ináč. 

na cestovanie som si zarábala kreslením portrétov.

S kamoškou sme snívali o Andalúzii, chceli ísť rovno do Španielska kresliť, ale skončili sme vo Francúzsku, v Carcassonne. Neskôr som kreslila aj sama, v Holandsku, v Poľsku. Na ulici je veľa zaujímavých ľudí, aj vzdelaných výtvarníkov, v Gdaňsku vystrihoval profily z papiera profesor z nejakej ruskej univerzity.